*Strange life*

6.Kapitola

Eddie:

Ráno som sa zobudil s ešte lepším plánom, ako zachrániť Lucy. Musel som to všetkým povedať. Je pól siedmej ráno. Pôvodne sme mali vyraziť o ôsmej, ale zmenil som plán. Spal som v boxerkách a bielom tričku. Dal som si na seba šedé tepláky a vystrelil som z izby. Všetci máme izbu na jednej chodbe. Začal som do všetkých dverí trieskať a volal som: ,,Carlos! Jeffrey! Thomas! Vstávať, vymyslel som nový plán! Do piatich minút nech ste všetci dole!" Každému z nich som otvoril dvere dokorán a neustále som opakoval to isté.
,,Daj pokoj Edward!" ozvalo sa z Jeffovej izby.
,,Drž hubu a makaj dole! A to platí pre všetkých!" chvíľu som tam ešte pochodoval a potom zliezol dole po schodoch do kuchyne. Ako som im povedal, tak aj urobili. Do piatich minút boli dole. Nikto z nich nebol poriadne oblečený. Tommy a Jeff mali iba tepláky a Carlos bol iba v tričku a v boxeroch.
,,Sadnite si." všetci ako na vojne poslúchli a sadli si.
,,Takže, najprv vás chcem poprosiť, aby ste ma nechali dohovoriť. Budete ma pozorne počúvať. Otázky až na koniec." všetci ešte rozospato prikývli.
,,Fajn. Alessandro si myslí, že Lucy prídeme zachrániť. Prídeme, ale nie dnes. Premyslel som to. Bude si myslieť, že hneď ráno prídeme. To sme samozrejme chceli, ale musíme využiť moment prekvapenia. Keď si Alessandro povie, že už po ňu neprídeme, bude to ešte ľahšie. Teraz je na nás dokonalo pripravený. Neskôr to už vzdá, a bude si myslieť, že sme mu Lucy nechali. Nemôže jej ublížiť, nemá ako. Možno si s ňou bude robiť čo chce, ale neublíži jej. Plán si povieme až večer. Lucy nevie, čo s ňou Alessandro plánuje. Možno jej to povie, ale o tom silno pochybujem. Carlos ver mi. Marry ma učila, ako sa na takúto situáciu pripraviť. A ty vieš, že ona mala vždy pravdu. Capisci Carlos?" všetci naraz prikývli. Môj plán ich zaujal. Už neboli takí rozospatí, prebrali sa.
,,Otázky?" videl som, ako každý z nich premýšľa.
,,Si si istý, že jej nič neurobí?" spýtal sa Carlos. Bál sa o ňu. 
,,Carlos, Lucy je vzácna. Je to dcéra najväčšej a najlepšej Consigliere na svete. Oni ju potrebujú. Predstav si, že by si ty niekoho potreboval. Ublížil by si mu? Zabil by si ho? Nie, lebo ho potrebuješ. Alessandro na ňu bude milý. Ale iba povahovo. Neviem, či telesne, ale povahovo určite. Bude sa správať slizky, ale nebude ju mlátiť, ani nič podobné." chvíľu premýšľal nad tým, čo som povedal. Vyzeralo to tak, že mu to dáva zmysel.
,,Dobre Eddie, verím ti." povedal a priateľsky sa na mňa usmial.
,,Tak čo slečny, chcete raňajky?" spýtal sa ubolený Thomas. Všetci sa zasmiali.
,,No to iste," ozval sa Jeff. ,,dnes robím raňajky ja. Nebudeš predsa s postreleným ramenom hýbať." Jeff ani nečakal na odpoveď a už sa pustil do robenia raňajok.

Lucy:

,,Vstávaj cica! Je ráááno!" kde, kto čo?... Ách toto nie.
Pretočila som sa na druhý bok a ešte viac sa prikryla.
,,No tak, moja, vstávaj!" bohatstvo, je ešte nechcem vstávať! Ani som sa nepohla a "spala" ďalej.
,,Ako chceš..." otvorila som oči. Čo zas chce? Strhol zo mňa perinu tak rýchlo, že som ju nestihla ani chytiť. Hodil ju na zem, ďaleko odo mňa. Bola som zmätená, ale stále som ležala. Aj bez periny.
,,P-počkať, to nebol sen? To včera, sa naozaj stalo?!" zasmial sa. Bol iba v uteráku, ktorý mal obmotaný okolo pása. Teda, skôr okolo panvy. Mokré vlasy si prehrabol rukou. (Mimochodm, tie moje už rozviazal ešte cestou do jeho izby.)
,,Nie kráska, nesnívalo sa to ani tebe, ani mne. A ver tomu, že keby sa mi to snívalo, nikdy by som sa nechcel zobudiť." po celý čas, čo to hovoril sa blížil ku mne po kraji posteli. Preliezol cezo mňa a ja som ďakovala Bohu, že ma napadlo si zavrieť oči. Neviem, aké následky by som si niesla, keby som ich nechala otvorené. Fúkol mi na líco a ja som zrazu pocítila niečo mokré a studené na ňom. Pretrela som si to miesto prstami. Boli mokré.
,,Čo to má dočerta znamenať?!" začala som naňho kričať. Určite s tým má niečo spoločné on! Začal sa pridusene smiať.
,,Vieš moja, keď som sa ráno zobudil, naskytol sa mi ten najkrajší pohľad na svete. Bola si neskutočne chutná, keď si bola na mňa celým svojím telom otočená a na tvári sa ti pohrával úsmev. Skoro som sa zbláznil cica! Ani nevieš, čo mi spôsobuješ. Musel som si uhasiť chuťky." poslal mi vzdušnú pusu a žmurkol ma mňa. Nepozerala som sa priamo naňho. Videla som to periferným videním. Po celý čas, čo mi to hovoril, som sa to snažila utreť do vankúša na ktorom som spala. Ale toto ma naštvalo. A veľmi! Posadila som sa.
,,Preboha čo to má znamenať?! Uhasiť chuťky?! Doriti, ani sama neviem čo tu robím, spím tu s vami v jednej izbe a vôbec v jednej posteli! Ste mi nechutný! Hnusíte sa mi! Čo tu vlastne doriti robím?! Čo odo mňa chcete?!" začala som doňho mlátiť hlava - nehlava, no s ním to ani nepohlo. Naopak, začal sa smiať. Bavil sa ma mne.
,,Je vám doriti niečo smiešne?!" prestal sa smiať. Zrazu sa posadil na posteľ a mňa donútil si ľahnúť. Chcela som mu ujsť, ale chytil mi obidve ruky, a pritlačil ich k posteli, po stranách mojej hlavy. Sadol si na mňa obročmo a lišiacky sa usmial.
,,Keď chceš, môžem byť vážny a prísny cica." Povedal mi to do ucha. Striaslo ma. Kmitala som sa. Nie, trhala som sebou ako o život.
,,Č-čo chcete?" šepla som. Prekrútil očami.
,,Ty si naozaj nedávala pozor. Predsa som ti to už povedal, alebo naznačil?" nevedela som, čo tým myslí. Priľahol ma celou svojou váhou. Pomaly som nevedela dýchať. Nahol sa ešte bližšie ku mne. K mojej tvári. Dýchal mi na pery. A sakra!
Surovo ma pobozkal. ZNOVA! pustil mi ruky a začal sa mi hrať s vlasmi. Začala som hu udierať do chrbta. Nech už sakra prestane! Odtiahol sa odo mňa ale neustále na mne sedel.
,,Už vieš čo chcem?"
Vlepila som mu silnú a nemilosrdnú facku. Automaticky sa mu hlava otočila doľava. Kútiky úst sa mu natiahli do úsmevu a hlavu otočil naspäť ku mne. Následne sa ku mne nahol. Presne ako pred chvíľou. Jeho uterák bol ešte nižšie, ako pred tým.
,,Lucy ty si potvora. Nehraj sa z ohňom, lebo sa spáliš." povedal blízko mojich pier až sa o ne obtieral. Ruky mi opäť bez môjho vedomia chytil a dal mi ich do tej istej pozície, ako pred tým. Stále mi dýchal na pery. Otočila som hlavu nabok. Uchechtol sa.
,,Buď poslušná, inak..."
,,Inak čo? Hm? Znásilnite ma? Zabijete ma? Tak prosím, do toho! " Napľula som mu do tváre. Usmiala som sa nad svojim výkonom.
,,Ale čo? Cica vytiahla svoje pazúriky, nemám pravdu? Byť tebou, nehnevám Alessandra. Ako som povedal. Nehraj sa s ohňom, lebo sa spáliš." zliezol zo mňa a utrel si tvár do uteráka. Konečne je zo mňa dole.
Ostala som ležať na posteli a zhlboka som dýchala. Po chvíli už bol oblečený a hodil mi nejaké letné šaty. Bože, tie boli odporné. Toto by som ani na mŕtvolu neobliekla.
,,Na, obleč si to. Potom prídi dole na raňajky. A o nič sa nepokúšaj, inak ťa Alessandro potrestá!" žmurkol na mňa a zavrel za sebou dvere. Bola som sama. Aspoň chvíľu. Postavila som sa z postele a rozpustila si vlasy. Prstami som si ich ako-tak prečesala. Prišla som do kúpeľne a tam si opláchla tvár. Vykonala som ešte pár hygienických potrieb. Teda, zuby som si neumyla. Není kefka! Podišla som k šatníku a vybrala si omnoho lepšie oblečenie, ako tie nechutné šaty. Vybrala som si šaty podobné tým, ktoré som ešte pred pár rokmi nakupovala s Erikom. Boli modré, ale biely pás sa ťahal cez brucho a nie pod prsiami. Obliekla som si ich a následna išla dole. Prešla som po schodoch dole a hneď som uvidela toho slizkého človeka. Sedel za veľkým a dlhým stolom. Keď ma uvidel, zmocnil sa ho hnev. Pousmiala som nad tým. Nechcel, aby som mala na sebe zrovna tieto šaty. Na stole boli položené jedlá od zeleniny až cez salámy, syry, šunky, slaniny, džemy až po pečivo.
,,Nech sa páči kráska, sadni si." povedal a ponúkol mi miesto oproti nemu.
,,Tak dík." odfrkla som.  Musím prejaviť úplny nezáujem. Nechcem to v sebe dusiť. Rozhodla som sa, že budem protivná.
,,Nech sa páči. Ponúkni sa." ukázal na stôl plný jedla.
,,Nie, ďakuejm. Nechcem jesť. Zhnusili ste mi aj chuť do jedla." robím si prdel! Najradšej by som to tu všetko zožrala!
,,Ako chceš, v tom prípade ani ja nebudem jesť."
,,Tak nejedzte. Kto vás núti?" zasmiala som sa. Po dlhšiom čase.
,,Slečna Stone, nie ste trochu drzá? Byť vami, neotváram si hubu na Alessandra." žmurkol, ale to ma neodradilo. Musím sa priznať. Som dokonalá mrcha.
,,No okej Alesso, blá bla bla..."
Povzdychol si a postavil sa zo stoličky. Jeho kroky následovali ku mne.
,,Prajete si?" stále som sedela a ani som neplánovala sa postaviť. Bola som navonok úplne pokojná, no v duchu som sa triasla. Uchechtol sa a podišiel za mňa
,,Slečna Stone, ak v tomto momente nechcete prísť o poctivosť, neprovokoval by som. Teraz ste odvážna. Uvidíme, či budete taká odvážna aj v posteli." povedal blízko môjho ucha a oblizol mi lalôčik. Vystrel sa a išiel si naspäť sadnúť.
,,Ste len obyčajný NIENTE, pán Alessandro!" zarazil sa a otočil.
,,Odkiaľ poznáte tieto slová slečna Lucy?" výborná otázka.
,,To je Cossa Nostra." hlavu som hrdo zdvihla hore. Nebojím sa ho. Nemôže mi nič urobiť. Už mi toto všetko dáva zmysel. On ma potrebuje. To znamená, že mi nemôže nič urobiť. Maximálne sa vyhrážať.
,,Aké pozoruhodné cica." poslal mi pusu a žmurkol na mňa.
,,Ale teraz k veci... Chcel som ti povedať, že odteraz bývaš so mnou a spíš so mnou v jednej posteli moja." opäť sa pomaly približoval ku mne.
,,Pff.. to sa radšej pochovám zaživa!" ignoroval moju odpoveď a pokračoval.
,,A navyše, potrebuješ tréning. Budem ťa trénovať a spolu zavedieme najväčší mafiánsky spolok na svete! Takže prvý tréning je dnes. Skúsiš mi odporovať a zatrénujeme si niekde inde a úplne inak, ako si zvyknutá kráska." oprel sa zadkom o stôl a žmurkol na mňa.
,,Fuj, až sa mi urobilo zle. A to už som sa chcela najesť. Ďakujem pán Alessandro!"
,,Si si istá, že to takto chceš cica? Ja sa môžem hocikedy k vám priblížiť a strhnúť z vás tie šaty, ktoré ste mimochom nemali mať na sebe. Kde sú tie, ktoré som vám dal?
,,Dal alebo hodil? Nepáčili sa mi. A mimochodom, tie by som ani mŕtvole neobliekla. Tieto mi pripomínajú presne šaty z dectva. Tak som si ich dala na seba. Vo vašom šatníku boli aj iné nádherné kúsky oblečenia a vy mi hodíte béžovú handru na utieranie podlahy. Tak ďakujem. Takto si vážite hostí?" povedala som sebaisto a odhryzla som si z papriky. Bola výborná.
,,Tý vole! To ste sám pripravovali? Je výborná! Ste lepší kuchár ako hostiteľ. Taká štvorhviezdičková rešturácia by vám problém nerobila. Myslím teda." zasmiala som sa. Asi som to trochu prehnala. Navonok som sa bavila a konečne som sa uvolnila. Vo vnútri som si ale istá nebola. Uchechtol sa.
Zrazu podišiel ku mne. Chytil ma za lakeť a doslova ma "šmaril" o stenu. Nestihla som sa ani len pohnúť na útek a opäť ma obkľúčil svojimi rukami.
,,Slečna Stone, prestaňte byť protivná. Nechcete ma predsa zažiť nahnevaného, nemám pravdu?" z ťažka som preglgla. Kolenom mi roztiahol nohy. Celý čas mi rozprával na pery. Ostala som ticho a zo strachom v očiach som sa mu pozerala do tých jeho.
,,Tak sa mi to páči. Poď, ideme sa obliecť. Začína náš prvý tréning" pustil ma a odstúpil. Ja som naopak zostala pri stene ako priklincovaná. Pomaly odchádzal, no zastavil sa.
,,No poď cica, na čo čakáš?" otočil sa a kývol mi rukou.
,,J-ja vlastne ani neviem." pomaly som sa pohla z miesta.
Natiahol ruku ku mne a čakal, kým budem dostatočne blízko uňho aby ma mohol chytiť. Netrvalo dlho a už ma chytil okolo drieku. Nepáčilo sa mi to. Inštiktívne som mu chcela dať preč ruku, ale skôr ako sa mi to podarilo ma zarazil.
,,Žiadne také kráska. Si moja a môžem si s tebou robiť čo sa mi len zachce."
,,Ja nie som nikoho!" snažila som sa vymaniť z jeho zovretia. Ako inak, bol silný a nechcel ma pustiť. Celou cestou hore do jeho izby, som sa o to pokúšala. Iba sa ma mne smial. 
Akonáhle sme prišli do jeho izby ma pustil.
,,Bavíte sa dobre?!" založila som si ruky na prsiach a oddialila sa.
,,Vlastne áno." zadúšal sa smiechom. Otočila som sa mu chrbtom. Nemám náladu sa naňho pozerať.
Zrazu som pocítila, ako sa jeho ruky ovinuli okolo môjho pása.
,,Si neskutočne chutná, keď sa hneváš." povedal mi do vlasov.
,,No fuj." chcela som od neho čo najďalej, lenže jeho ruky ma nechceli nikam pustiť.
,,Doriti, pustite ma?!" zasmial tesne pri mojom uchu.
,,Doriti ťa môžem pustiť kedykoľvek. Trebárs aj teraz cica." skoro ma naplo. Bože, on je taký nechutný!
,,Dajte mi pokoj a radšej mi dajte veci na trénig!" pri poslednom slove som sa opäť snažila vymaniť s jeho zovretia. Avšak neúspešne.
,,Vyrdž cica, začal som si to užívať." vzdychol mi do ucha a dal mi letmý bozk na krk. Rukou som ho čo najsilnejšie udrela do hlavy. Presnejšie do klobúku.
,,To si ma chcela pohladiť? Ak áno, pokojne pokračuj." nastavil hlavu na to isté miesto a čakal, kým ho "pohladím".
,,Už sa teším, ako vám Carlos nakope zadok." šepla som naproti jeho hlave.
,,Ten už nepríde cica." zarazila som sa.
,,Ako že, ne-nepríde?!" zasmial sa, svoje ruky presunul nižšie a nalepil sa viac na mňa. 
,,Uvažuj cica. Keby im na tebe záležalo, už by tu dávno boli."
,,Neverím vám! Iba ma chcete od nich odradiť! Lenže to sa vám nepodarí!"
,,Nechcem ťa odradiť, hovorím ti pravdu. Ver tomu, ja nie som klamár." hovoril stále pokojne pri mojom krku.
,,Nechceli ste náhodou trénovať?" odvrátila som reč.
,,Chcel. Ale toto je omnoho lepšie, ako tréning. Ale ak by si chcela trénovať niečo iné a priamo tu, stačí povedať." svoje ruky stiahol ešte nižšie. Až na moju panvu.
,,T-to by už s-stačilo!" už to prehnal. Nechcela som, ale musím. Využiem to, čo ma dlho učila mama. Učila ma, ako sa brániť. Svoju nohu som posunula dozadšie, za tú jeho a potkla som ho. Automaticky sa ma pustil, a spadol. Zostala som v úžase nad mojou naučenou technikou a usmiala sa nad ležiacim Alessandrom. Po prvý krát som ho videla prekvapeného. Odtiahla som sa ďalej.
,,Toto bola iba malá ukážka, ako dopadnete, keď hneváte Lucy. Pán Alesso." oprela som sa o stenu a pozerala na toho hajzla úchylného.
,,Ale, ako si...?"
,,A teraz mi dajte prosím vás veci na tréning. Ďakujem."  
Postavil sa a bez slova podišiel ku skrini. Vytiahol čierné športové legíny so zeleným tenkým pásom, ktorý sa tiahol od členku až za kolenom a k nim čiernu športovú podprsenku. Podal mi veci do ruky a ja som skôr, ako si stihol všimnúť vletela do kúpeľne a zamkla sa. Nebudem sa predsa prezliekať pred ním! Vydýchla som si, keď som zistila že som v bezpečí. Aspoň na chvíľu. Opatrne som si vyzliekla šaty a následne obliekla športovú podprsenku a legíny. Keď som sa pozrela do zrkadla, zistila som, že mi oblečenie obťahuje telo. Úchyl! Mohol mi dať pokojne nejaké tepláky a mikinu alebo voľné tričko. Nie, on mi dá obtiahnuté oblečenie, aby sa určite celý čas mohol pozerať na môj zadok alebo prsia. Snažila som sa natiahnúť ho, ale nešlo to. Kašlem na to. Keď je úchyl, nech ho to pre mňa, za mňa aj do hrobu dostane.
Urobila som si drdol a vyšla von z kúpeľne. Alessandro  sa neprezliekol. Zostal stále v tom istom obleku ktorý mal aj na "raňajkách". Keď ma zbadal, zahryzol si do pery a celú si ma prezrel.
,,Sme na módnej prehliadke snáď?!" potriasol hlavou do strán a spamätal sa.
,,Momentálne nie, slečna Stone. Následujte ma," otvoril dvere a následovala som ho hore schodami až do bielej teločvične. Neznášam, keď mi vyká. Bol tam iba jeden rebrík na posilovanie a činky. Nič viac, nič menej.
,,Tak cica," postavil sa oproti mne. ,,zmláť ma."
,,Čože?" naklonila som hlavu nabok a nahodila nechápavý výraz.
,,Dobre si počula cica, zbi ma." tak fajn.
Podišla som k nemu a začala ho hlava - nehlava udierať do hrude a do brucha. Chytil mi ruky.
,,No tak, to nemyslíš vážne. Predstav si, že som človek, ktorého neznášaš a ktorý sa ti celým svojim správaním hnusí." tak počkať...
,,Ale vy ste taký! Nerobte zo mňa idiota!"
,,Nerobím cica moja."
,,Ja-nie-som-vaša-cica!" rozbehla som sa po ňom a už trochu rozumnejšie a taktnejšie som ho začala biť. Bránil sa, ale nie dosť na to, aby som ho mohla kopnúť tam, kam chcem. Nasral ma.
,,Už-mi-nikdy-nehovorte-cica!" vravela som popri úderoch do tváre a do hrude. Mal výborné reflexy. Až tak výborné, že mi chytil oboje ruky a tlačil ma smerom k stene. Oprel ma o ňu. Opäť! Tlačil mi ruky k stene tesne pri mojej hlave. Keď v tom zrazu ma... pobozkal. Bol nechutný! Bránila som sa, vytláčala jeho jazyk a kmitala hlavou. Po chvíli prestal.
,,Toto si nečakala, že cica?"
,,Ti faccio un colo cosi!" povedala som naproti jeho tvári a kopnutím mojim kolenom do jeho rozkroku som si umožnila útek. Pustil mi ruky a ja som ho automiticky udierala do brucha. Držal si rozkrok a od bolesti sikal. Zobrala som mu zozadu ruky a pridržala ich za jeho chrbtom. Urobila som ten istý manéver, ako dnes v izbe. Potkla som mu nohy a on spadol na chrbát. Sadla som si na neho obkročmo a tým sa moja "pomsta" skončila.
,,Wow, cica... vďaka Bohu tomu, kto vymyslel oblečenie. Lebo v tejto polohe a ešte k tomu bez oblečenia, by som sa dlho neudržal." strelila som mu facku.
,,Vy nielen že ste hnusné, odporné prasa, vy ste úchyl! Običajný Babbo!"
,,Pokoj cica, išlo ti to výborne. Na dnes končíme. Zajtra opäť po raňajkách pokračujeme. Ale musíme zabrať a na tvojich svaloch. Brušné svaly, stehenné svaly a tak ďalej." žmurkol na mňa. Ani som sa nenazdala a už mi capol pusu na dekolt, hneď si ľahol naspäť a usmial sa.
,,Wow, mohol by som robiť brušáky." zasmial sa a zopakoval to. Hehe... keď si o to žiada.
Keď už mal hlavu pri mojom dekolte, vrazila som mu ďalšiu facku.
,,Za čo?!" spýtal sa, akoby ani nevedel že teraz leží podo mnou.
,,Po prvé, nikam nejdem posilovať. Ja mám výbornú postavu.
  Po druhé, nesprávajte sa ku mne ako k nejakej šľapke.
  Po tretie, nehovorte mi cica, ani kráska a ani moja! Nie som vaša a nikdy vaša nebudem! Capisci?!" posledný bod som mu povedala blízko jeho tváre. Pomaly som z neho zliezala. Keď som bola asi na pól ceste, zrazu som ucítila tvrdý náraz na chrbte. Ani som sa nespamätala. Už som ležala pod ním a on na mne sedel. Chytil mi ruky a pritlačil ich k zemi pri mojej hlave. 
,,Teraz sa karta obracia cica." povedal pri mojich perách a zanechal na nich letmý bozk.
,,Čo som ti povedal ráno?"
,,Ž-že budem poslúchať."
,,Inak?..."
,,Inak vás zažijem nahnevaného." sklonila som viečka, aby som sa mu nemusela pozerať do toho jeho zasraného ksichtu!
,,Výborne cica." zasmial sa.
,,A vôbec, ty máš výbornú, priam úžasnú postavu. Ale tak úžasnú, že iba na sex. Čo ti poviem? Pri mne musíš byť aj silná a nie iba sexy." žmurkol a poslal mi vzdušnú pusu.
,,Nesprávam sa k tebe ako k nejakej šľapke. Si moja, čiže si môžem s tebou robiť čo len chcem. Cica alebo kráska ti budemm hovoriť kedy len ja chcem. Pre mňa, za mňa aj v spánku, cica."
,,Fuj! Prestante sakra s týmito úchylnými a pobláznenými rečami!"
,,Pobláznený som cica, ale len do teba." tak toto už boli príliš...
,,Pres-taň-te! Choďte si uhasiť chuťky na niekom inom!" kopala som a trhala sebou. Ale, s ním to vôbec nepohlo. Veď... akoby aj mohlo? Sedí na mne celou svojou váhou. Moja reakcia ho očividne pobavila.
,,Tak dobre kráska. Poď, ideme na činky." postavil sa. Ja som si ešte aspoň desať sekúnd potrebovala poležať a vydýchnuť si.
,,Poď, postav sa." ponúkol mi "pomocnú ruku" ktorú som ja samozrejme odmietla.
,,Dajte mi ešte chvíľu doriti!" ľavú ruku som si položila na brucho, pravú na čelo a zatvorila oči. zhlboka som dýchala.
Zrazu som pocítila niečiu ruku pod mojimi nohami a pod chrbtom. Zdvihol ma.
,,Pre mňa, za mňa ťa tam aj ponesiem."
,,Bohatstvo, neviete mi dať ani pár sekúnd na spamätanie sa z vašej povahy!"
,,Časom si obaja zvykneme moja." postavil ma k činkám.
,,Tak, ľahni si." povedal a ukázal na miesto, kde si mám ľahnúť. Povzdychla som si, prevrátila oči a ľahla si.
Nado mnou sa skláňala činka s dvoma dvadsať kilovými závažiami. Dokopy štyridsať kíl. Alessandro sa tiež nado mnou skláňal spolu s činkou.
,,Ok, chyť si činku a začni pomaly posilovať." povedal trochu vážnejším tónom. Urobila som to, čo povedal. 
Chytila som si činku a snažila sa ju aspoň zodvihnúť. Po viacerých pokusoch sa mi to podarilo. Bola na mňa veľmi ťažká. Nevedela som ju udržať vo vzduchu a nevedomky ju pustila. Dopadla na môj dekolt. Začala som lapať po dychu a snažila sa ju zdvihnúť, no márne. Od námahy som začala červenieť -ako paradajka-.
,,Ježiš ty si náročná." obišiel ma a pomohol mi ju zdvihnúť. Spolu sme ju vrátili na miesto a ja som zostala ležať, lapajúc po dychu.
,,Hubu máš veľkú, ale sila nikde." zostala som zaskočená.
,,Myslíte si, že chodím každý deň do posilovne?! Zdvíhať činky?! Ešte nikdy som to nerobila!" popri kričaní som rozhadzovala rukami ako zmyslov zbavená. 
,,Vporiadku cica, dáme ti tam ľahšiu záťaž nestresuj sa."
,,Fajn!" pokrčila som si nohy a založila si ruky na prsiach. Zavrela som oči a počúvala, ako Alessandro mení záťaž na činke. Po chvíli sa ozval.
,,Dobre cica, skúsime to znovu. Máš to o desať kíl ľahšie. Toto už hádam zvládneš." povedal, keď domontoval posledné závažie. Ale ja som sa ani nehýbla. Stále som mala pokrčené nohy a ruky založené na prsiach.
,,Nepovedal som ti niečo?" povedal a následne som počula nabitie pištole. Doriti! 
Pomaly som k nemu otočila hlavu a uvidela Alessandra, ako si na prste pootáča pištoľ. Dal jej letmú pusu a čelý čas sa pozeral na mňa.
Pomaly som si ľahla a chytila činku. Pár-krát som ju ohmatala, nahlas vyfúkla nadbytočný vzduch, nazbierala všetkú silu a zdvihla ju. Držala som ju vo vzduchu, lebo som sa potrebovala zoznámiť s jej váhou. Pomaly som ju priblížila k môjmu telu, no zasekla som sa. Nevedela som ju zdvihnúť naspäť hore. Snažila som sa, ale moja sila ma už opúšťala. Po chvíli som pocítila, ako mi Alessandro začal pomáhať. Pomaly sme činku zdvíhali hore. Pustil ju a ja som ju opäť držala nad hlavou.
,,Neprestávaj, pokračuj v tom. Posnaž sa!" povedal, ale toto ma zoskočilo. Ja sa mám posnažiť? Snažím najviac ako len viem! On mi dá do ruky štyridsať kilovú činku a ja, že sa mám snažiť? Čo mi má ten starý dedko vravieť, čo mám ja robiť?! Síce tridsať kilová činka je lepšia ako štyridsať kilová, ale to nič nezmení! 
Potlačila som silu sa rozkričať a pomaly púšťala činku k sebe. Keď som ju mala na prsiach, nabrala som všetku silu do svojich rúk, zdvíhala som ju, až som mala opäť vystreté ruky. Tento cvik som urobila ešte päť-krát dole a päť-krát hore.
,,Dobre, môžeš ju vrátiť naspäť, ale zostaň ešte ležať." povedal a ja som to z radosťou urobila.
,,Hm, prečo?" otočila som hlavu jeho smerom a uvidela, ako drží dve malé, zelené činky.
,,Na, zober si ich." bez slova som si ich zobrala. Zrazu ale urobil to, čo som najmenej čakala. Obkročmo si na mňa sadol. -Mám pocit, že ten hajzel niečo chce!- ozvalo sa moje "veľmi múdre" svedomie. -No nehovor. Veľmi dobre viem, čo odo mňa chce!- povedala som si v duchu.
,,Rozpaž ruky."  
,,Načo?"
,,Urob to!"
,,Dobre! Načo na mňa hneď kričíte?! Je to všetko čo ste si priali, pane?!" hodila som naňho vražedný pohľad, spolu s nahnevaným.
,,Cica, ešte si si na mňa nezvykla, ale neboj, časom si zvykneš." žmurkol na mňa.
Rozpažila som ruky a čakala na "ďaľšie pokyny".
,,Urob brušák a spoj ruky nad hlavou. Ľahni si potom naspäť a opäť rozpaž ruky. Toto stále dookola." 
,,Fajn..." pustila som sa do cvičenia. Vždy, keď som sa zdvihla hore, narazila som nosom do jeho hrude. Jemu to vôbec nevadilo. Práve naopak. 
Keď som zase bola dole, videla som, ako sa mi stále pozerá na prsia. Popri cvičení som si pomáhala hlbokými nádychmi a výdychmi. Čím ďalej, tým viac sa na mňa Alessandro usmieval. Prestala som.
,,Je vám niečo smiešne? Cvičím zle? Nepáčim sa vám? Čo je zase zle?!" neprestával sa smiať. 
,,Cica, cvičíš dobre. Iba keď vidím, ako ma tak dobre poslúchaš, som veľmi spokojný s mojim výtvorom." 
,,Vašim výtvorom?! NIE SOM VAŠA, A NIKDY NEBUDEM! Poslúcham vás len preto, lebo sa mi vyhrážate! Mierite na mňa zbraň a môžete ma hocikedy zastreliť! A zlezte zo mňa dole!" počas celého môjho rozprávania -vlastne vykrikovania- sa na mne len smial. Jaj, ako ja tohto človeka neznášam! Naklonil sa k môjmu uchu. 
,,Počuj moja, ty veľmi dobre vieš, že patríš iba mne. Môžem si s tebou robiť čo len chcem a nezabrániš mi v tom ty, ani Carlos a ani tí jeho šašovia. Oni ešte nevedia, čo je Alessandro zač." povedal a dal mi letmý bozk na líce. Automaticky som sebou trhla. Pustila som činky na zem, začala kopať a mrviť sa, s nádejou, že ho zo seba zhodím. 
,,Myslíš, že ma len tak zhodíš? Uvažuj cica, som od teba ťažší a navyše nemáš absolútne voľný pohyb."
,,Tak zlezte zo mňa dole sám!"
,,Tak vidíš, stačilo len poprosiť." zišiel zo mňa dole.
,,Vy si robíte zo mňa srandu?" otočil sa chrbtom ku mne a ja som videla, ako mu spoza saka trčí zbraň. Rozbehla som sa po nej a vytrhla som ju. Neviem ani prečo som to urobila. V momente, ako som ju držala v ruke som stŕpla. Alessandro sa otočil ku mne.
,,Cica, to není hračka, vráť to." natiahol ruku a nasadil otcovský výraz.
Prezerala som si ju a rozmýšľala, čo s ňou teraz?
,,Ak ju chceš nabiť, stlač tú malú páčku hore." zasmial sa a pomaly kráčal ku mne. Inštiktívne som začala cúvať. Urobila som tak, ako povedal a namierila ju naňho. Triasli sa mi ruky. 
,,To neurobíš, ešte si nikdy nemala v ruke zbraň." hneď ako to dopovedal rozbehol sa ku mne. Začala som utekať po celej telocvični a rozmýšľala, ako ho zastrašiť. Obzrela som sa za seba a nikto tam nebol. Hneď, ako sa môj pohľad vrátil dopredu, narazila som na jeho tvrdú hruď. Zhíkla som a chcela som sa rozbehnúť ďalej, ale jeho silné ruky ma chytili. Chytil ma okolo pásu a vytrhol mi zbraň z ruky. Otočil ma a chrbtom ma prirazil k stene. Obidve ruky mi chytil do jednej dlane a priložil mi ich ku stene nad hlavou. V druhej ruke držal pištoľ a oprel ju o stenu pri mojej hlave. Tvár mal asi päť centimetrov od tej mojej. Oblizol si spodnú peru a pousmial sa.    
,,Opäť som ťa porazil." jemne sa mi obtrel o pery. Zavzdychala som a zatvorila oči.
,,So zbraňou ti to nejde. Nie si mafiánka." šepol opäť blízko mojich pier.
,,S-som dcéra najväčšej Con-Consigliere. J-ja to mám v krvi!" zradil ma môj hlas. Prečo som taká mäkota? Mám pred ním rešpekt? Nikdy som nebrala ohľad na iných ľudí.
,,Áno máš, ale ešte sme to v tebe neobjavili. Dnes poobede si pôjdeme trochu zastrieľať." povedal a hneď na to ma surovo pobozkal!
,,Mmmmmm!!!" odvracala som hlavu od jeho bozku, ale on bol silnejší. Vo všetkom!
,,Óch Bože, keby som bol s tebou posledný deň môjho života, hneď tu a teraz by som ťa na mieste pomiloval! Ale na to ešte bude čas cica, neboj sa." skoro ma naplo. Z oka sa mi pustilo pár neposlušných sĺz.
,,Nikdy! To radšej zomriem! Dajte mi tú pištoľ!" kmitala som sebou a hlavne svojimi rukami. Alessandro mi palcom zotrel slzy z líca. 
,,Bola by ťa škoda cica." odbil zbraň a kolenom mi roztiahol nohy. 
,,Da-dajte mi pokoj! P-prestaňte!"
,,Vieš o tom, že si neskutočne chutná, keď sa bojíš?" začala som sa triasť ešte viac ako doteraz. -Nesmieš sa ukázať ako bojazlivá! Buď v pokoji Lucy!- moje svedomie sa opäť ozvalo. Ale tentokrát má pravdu.
,,Nebojím sa, najradšej by som vás hneď obesila. Ale nechcem si špiniť ruky nad... vami." usmiala som sa a nebojácne mu dala pusu na líce. Musím mu ukázať, že sa nebojím!  
,,Ale čo? Zastrč tie pazúry naspäť, lebo tvoju náladu viem zmeniť za päť sekúnd." žmurkol a konečne ma pustil.
,,Poď, ideme sa prezliecť a pôjdeme na obed. Moji muži sú výborní kuchári." chytil ma za driek a vyšli sme z telocvične. Som zvedavá na ďalší tréning.

***

Hello ľudia! :D Tak konečne som to dopísala. -.- Blížime sa pomaly k tristo čitateľom. :3 Je to môj prvý príbeh ako som už spomínala tak sa radujem čo čakáte? :D Oks, otázky:

1. Čo hovoríte na ich tréning? :)
2. Čo hovoríte na Eddieho plán? :) 
3. Myslíte si, že sa im podarí zachrániť Lucy? :)

Vysvetlenie talianských slov:
Niente - Nula, ... Znamená to, že takto označený človek pre toho druhého nič neznamená 
Cossa Nostra - Doslova ,,naša vec"
Ti faccio un colo cosi! - nakopem ti prdel! Častá mafiánska nadávka.
Babbo - hlupák, budiškničema, alebo idiot

Ďakujem všetkým, čo čítajú moju story :3 Vote a Koment ma poteší :3 Veď to poznáte :)

#Mííša :)