*Strange life*

22.Kapitola

Lucy:

,,Jeff!" skôr, než som stihla zavolať o pomoc, Alessandro skočil na posteľ a umlčal ma svojimi perami. Snažila som sa nespolupracovať, no spomenula som si, čo by ma neskôr čakalo. Vzápätí som mu strelila facku a hneď to oľutovala. Alessandro sa odtiahol, ešte viac ma natlačil o chrbát postele, sadol si napravo odo mňa a ľavú ruku obmotal okolo môjho krku. Dlaň mi priložil na ústa a zabránil mi kričať. Chvíľu som sa mykala, no prestala som, akonáhle ma ešte tvrdšie a silnejšie oprel o posteľ. Oboma rukami som ho chytila za zápästie, no s ním to ani zďaleka nepohlo.

,,Drž už tú hubu, Cica, áno?" šepol až príliš milým tónom blízko mojej tvári.

Zrazu niekto zaklopal na dvere a prihovoril sa. ,,Lucy, deje sa niečo?" bol to Jeff.

Alessandro sa naklonil k môjmu uchu. ,,Pokojne mu povedz, že sa nič nedeje." a zahryzol sa mi do lalôčika. Pomaly a isto uvoľňoval stisk a palcom mi prešiel po spodnej pere, ktorá sa mierne pootvorila. Zhlboka som sa nadýchla a potlačila nervozitu.

,,Nie, nič sa nedeje." zlomil sa mi hlas, akonáhle mi Alessandro opäť zahryzol do lalôčika.

,,Presvedčivejšie." šepol a cukla som sebou. Jeho ruka, ktorá ma pred chvíľou držala za ústa ma hladila do dekolte, druhou zašiel pod moje tričko a bruškami prstov hladil moje brucho. Mal neskutočne studené ruky, popričom vonku je teplo. Pod jeho dotykom som sa zachvela.

,,Naozaj? Lucy, si v poriadku?" ozvalo sa spoza dverí.

,,Áno." povedala som hlasnejšie a vnútorne sa upokojovala.

Alessandro stiahol svoju ruku a z opaska vytiahol zbraň. Opäť ruku obmotal okolo môjho krku a zbraň mi namieril na hrudnú kosť. ,,Stále to nie je ono." šepol.

,,Nie, prosím, dajte to preč." z oka sa mi spustila slza, ktorú mi vzápätí utrel.

,,Prečo si kričala moje meno?" spýtal sa Jeff znepokojene.

,,Niečo si vymysli, nechám to na teba." dal mi letmú pusu na krk, čo mi spôsobilo husiu kožu.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. ,,Myslela som si, že v rohu je pavúk ale ukázalo sa, že to bol tieň mojich vlasov."

Alessandro sa hrdo a pobavene zasmial, no zbraň držal stále na mojej hrudnej kosti, čo ma znepokojovalo ešte viac. ,,Jaj ty bojko pavúkov."
Keby len pavúkov.

,,Prečo si zamknutá?" spýtal sa Jeff podozrievavo.
Alessandro stihol zamknúť?!

Začal mi bruškami prstov krúžiť okolo pupku. ,,Povedz, že sa prezliekaš." poradil mi, keď som sa snažila nájsť správne slová.

,,Prezliekam sa." zopakovala som.

,,Po tme?" čudoval sa Jeff.

,,Vypálila sa žiarovka, neskôr to opravíme." vyhŕkla som čo najrýchlejšie.

,,V poriadku, zlato, potom prídi za nami."
Nie, prosím, neodchádzaj...

Na nič nečakal a pobral sa preč.

Alessandro zložil zbraň a zastrčil si ju naspäť za opasok. ,,Si tak šikovná, maličká, kto by to bol povedal?" postrapatil mi vlasy.

,,Čo tu chcete?" spýtala som sa pošepky narovinu.

,,Prišiel som sa pozrieť, ako sa má moja Cica, a vyjasniť si pár nedostatkov." odmlčal sa, naklonil sa ku mne a neustále mi hladil brucho. ,,Ale najprv mi povedz, ako sa máš." povedal pri mojom líci.
Začala som sa odtláčať a brániť, no jeho ruky sa obmotali okolo celého môjho tela a pritiahol si ma ešte bližšie, než pred tým. Sklonila som hlavu k jeho hrudi a rukami sa chcela odtlačiť, no chytil mi obe zápästia a oddelil ich od seba.

Porazene som si vzdychla a odpovedala. ,,Dobre."

,,Iba dobre? Myslel som si, že sa máš výborne. Chcem to počuť. Povedz mi, že sa máš výborne."
Vo vašej blízkosti určite...

,,Mám sa výborne." odvetila som. Alessandro sa odtiahol a postavil sa. Slobodne som si vydýchla a mierne pokrčila nohy. Začal sa prechádzať okolo postele s rukami založenými za chrbtom.

,,Hneď je to lepšie. A povedz mi, ako sa ti páči New York?" zhlboka som sa nadýchla, no nedokázala som odpovedať. Keď si Alessandro všimol, že som stratila slová a nedočkal sa svojej odpovede, natiahol sa ku mne cez posteľ a automaticky som sa natlačila na rám.

,,Dohodnime sa, že mi budeš na všetko súvisle odpovedať áno? Nerád na niečo dlho čakám. Takže ešte raz sa ťa pýtam, ako sa ti páči New York?"

,,J-je tu pekne." vykoktala som zo seba.
Alessandro si vedľa mňa sadol do tureckého sedu a pravou rukou mi začal hladiť nohu. Protestne som ju prikrčila na náznak, aby prestal. Jeho to však neodradilo.

,,Myslím, že New York je nádherné mesto." odmlčal sa a pozrel sa mi do tváre. ,,Ako sa ti páčilo na Times Square?"

,,Odkiaľ to viete?" spýtala som sa šokovane. Jeho ruka stále hladila moje stehno a zastavila sa na kolene.

Vzhliadol ku mne. ,,Som čarodej." zasmial sa.

Vzápätí sa opäť ozvalo klopanie na dvere, na ktoré sme naraz upreli pohľady, a Jeffov hlas. ,,Lucy, trvá ti to nejak dlho, nepotrebuješ s niečim pomôcť?" vzdychla som a rozklepali sa mi ruky. Musela som rýchlo niečo vymyslieť.

,,Je to v poriadku, akurát neviem, čo si dať na seba. Tá tma tomu veľmi nepomáha-a." opäť mi skočil hlas, pretože Alessandro silno stlačil moje stehno. Určite veľmi dobre vie, že to neznášam.

,,Daj si na seba to nové tričko a poponáhľaj sa. Napadlo mi niečo, ako by sme mohli vyriešiť toho hajzla."

Alessandro mal čo robiť, aby nevybuchol do smiechu.

,,Samozrejme, daj mi chvíľku." odvetila som a cez škáru dverí videla, ako jeho kroky smerujú preč.

Alessandro opäť začal jazdiť po mojej nohe, čo mi bolo veľmi nepríjemné. Stiahla som ich k sebe a zabránila jeho dotyku. Netrvalo dlho, a svojou mohutnou silou mi ich opäť vystrel.

,,Dohodneme sa ešte na jednej veci, že sa konečne prestaneš brániť. Zhoršuješ to len sebe, nie mne." nemo som príkývla a upokojila sa.

,,Vysvetli mi jednu vec. Povedal som ti, že sa s ním bozkávať nebudeš, no ty si ma neposlúchla. Najprv v lietadle a teraz v tej uličke. Cica, čo s tým spravíme?"

Zavalil ma pot a stres. ,,Čo s tým chcete spraviť?" potichu som sa spýtala a ešte viac sa natlačila dozadu.

,,To už nechaj na mňa." provokatívne sa zasmial.

Pocítila som jeho dotyk na mojom zápästí a následné zdvihnutie ruky. Pritiahol si ju k sebe a pobozkal na jej hánky. Zrazu však urobil to, čo som absolútne nečakala. Trhol mojou rukou k svojmu telu a pritiahol si ma. Pocítila som jeho dlane na mojich lícnych kostiach. Netrvalo ani pol sekundy a už boli jeho pery nalepené na mojich. Zvalil ma na posteľ a ľahol si na mňa, no našťastie si uvedomil, že ma nemôže úplne priľahnúť a odľahčil sa. Tvrdo a surovo ma bozkával a dokazoval si, že patrím len jemu. Z očí mi vyhŕklo pár sĺz, ktoré Alessandrove líca hneď utreli a vsiakli. Zasmial sa na mojich perách a pokračoval ďalej. Pomaly mi dochádzal kyslík, začala som mierne panikáriť a s čo najväčšiou silou zatlačila do jeho hrude. Oddelil naše pery, no stále mal na nich uprený pohľad. Zhlboka som dýchala a pozerala do jeho očí, ktoré sa v odraze mesiaca nádherne leskli. Čierno-čierne. Alessandro nebol vôbec zadýchaný a len sa nemo prizeral. Párkrát som sa vydýchala a opäť pocítila jeho pery na svojich. Opätovne som zatlačila do jeho hrude, na čo on nesúhlasne zavrčal a zakliesnil mi ruky popri hlave. Kmitala som sa a snažila sa oslobodiť, no on má dokonca aj pery silnejšie, než ja!

,,Ty toho veľa nevydržiš." povedal pomedzi bozk a vzdychol.

Dlho ma ešte držal, bozkával a trýznil, až si napokom pomyslel, že by ma mohol aj pustiť.

,,Je ti, dúfam, jasné, s kým máš povolené bozkávať sa." pokrútila som hlavou na náznak nesúhlasu snažiac sa doplniť kyslík v mojom tele.

,,Žiadne odvrávanie." oboch nás posadil a držal si moje telo pritlačené na to jeho. ,,A teraz k veci. Čo ste s mladým riešili v tej uličke?"
Ah sakra...

,,Nič sme tam neriešili." zasmial sa a preplietol si prameň mojich vlasov pomedzi prsty.

,,Ver mi, z diaľky päťdesiat metrov ešte dovidím."
On tam bol?!

,,Len mi pekne povieš, čo chcel." potiahol ma za prameň vlasov bližšie k nemu.

,,N-naozaj, len mi chcel niečo vysvetliť." rukami som sa zaprela o posteľ, inak by som spadla do jeho lona, čo som naozaj nechcela.

Zdvihol mi hlavu a voľnou rukou sa dotkol mojej dlane. ,,A čo také?" spýtal sa po chvíli.

,,Nebolo to nič dôležité." vzdychla som.

,,Je mi jedno, či to bolo dôležité, alebo nie. Mne to povieš."
Tie slová... už som ich počula.

,,Sľubujem, nič podstatné." šepla som a zahľadela sa do jeho očí.

Alessandro a na mojom zúfalom pohľade zasmial, vystrel ma a pretočil. ,,Ľahni si na lakte." šepol.
Zatlačil mi na dekolt a "pomohol" mi, ľahnúť si. Začal masírovať moju pravú nohu a prstom vytváral rôzne obrazce. ,,Nikdy nesľubuj to, čo nedokážeš splniť. A povedz mi to, inak okúsiš zlého Alessandra. To predsa nechceš, Cica." stlačil mi stehno a automaticky som sebou trhla.

,,Niečo ma vydesilo." odmlčala som sa a vzhliadla k nemu. Cítim sa byť pripútaná jeho pohľadom, jeho dotykmi a dominantnosťou. Moja bohyňa sa spolu s mojim ja schovali niekde pod posteľ a na všetko som ostala sama.

,,Takú odvážnu tvár niečo vydesilo? Moja, a čo to bolo?" prešiel mi po líci a mierne ma doň uštipol.

,,Ja... ehm... jeden chlapík... divne sa na mňa pozeral." zaklamala som. Nebol čas vymyslieť nič lepšie, dúfam, že mi to zožral.

,,Ja nie som divný chlapík... Možno trochu. To je ten chtíč a túžba." pri poslednom slove mi opäť stlačil stehno. Preňho to bolo ako v rozprávke, no pre mňa to bola Španielská čižma.

,,Ale klamať mi nebudeš. Teraz mi povieš pravdu. Skús mi zaklamať, neurobíš dobre, ver mi." nasucho som prehltla. Nezožral mi to...

,,Neklamem vám." odvetila som jednoducho.

Alessandro sa zasmial, prstom zatlačil do mojej hrude a donútil ma ľahnúť si úplne. ,,Pozrimeže, z teba herečka nebude."
Akoby aj? Veď som... mafiánka...

,,Posledná šanca srdiečko." šepol a prstom mi prešiel od pery cez krk, dekolt a medzi prsiami až k pupku. Zalapala som po dychu a v dlani drvila posteľné povlečenie.

Zavrela som oči a snažila sa pokojne dýchať. Čo to ten chlap dočerta so mnou robí?!

,,Vy... a váš lístok." sykla som.

,,Čo ťa na ňom znepokojilo?" spýtal sa pobavene, ľahol si na bok a dlaňou si oprel hlavu. Celé moje telo si premeriaval pohľadom, od hlavy po päty. Neotáčala som sa k nemu; ležím stále na chrbte a pozerám do stropu. Alessandro netrpezlivo čakal na moju odpoveď, no akoby ma moje podvedomie treslo slovníkom po hlave a nič do nej nenapratalo.

,,Nechcem zošedivieť skôr, než mi odpovieš." precedil.

,,Chceli sme... mať pokoj. Všetci sa bojíme-"

,,Obzvlášť ty." s pyšným tónom mi skočil do reči.

Ignorovala som jeho poznámku a pokračovala ďalej. ,,Chcem mať od vás... pokoj. A keďže ste poslali ten lístok-" hlas sa mi zasekol niekde v hrdle a potláčala som slzy, ktoré sa mi samovoľne spúšťali. ,,Znepokojilo ma to." dodala som. 

,,Vieš, čo by ťa malo znepokojovať?" spýtal sa a ešte jemnejšie mi hladil nohu. Od kolena postúpil vyššie, cez moje stehno, ktoré opätovne stačil a ja som zas zvierala povlečenie. Tentorkát išiel ešte vyššie a s úškľabkom na tvári krúžil prstami na mojej panve. Vzdychla som. Pomaly postupoval hore cez môj pupok, pomedzi prsia, k brade a nakoniec k perám. Skôr, než som si uvedomila, čo robím, zahryzla som si do pery a čo najviac potláčala stres.

,,Prečo neprestanete?" prosebne som sa spýtala.

,,Pretože milujem, keď si mnou znepokojená." brnkol mi po nose.
To som.

,,Cítim tú úžasnú vôňu. Je mi povedomá." nachvíľu sa odmlčal, naklonil sa ku mne a vsal moju vôňu. ,,Opäť Ralph Lauren. Provokuješ ma s tým, Cica."
Dočerta, on ju miluje.

,,Najradšej by som ju celú na teba vylial a denno-denne ju vdychoval. Spolu s tvojou vôňou je to pre mňa vražedná kombinácia." zasmial sa a párkrát ju do seba vsal.

,,Ale potrebujem si s tebou ešte niečo vybaviť." odtiahol sa a mne hneď odľahlo.

,,Čo?" spýtala som sa nedočkavo.

,,Prestaň byť, dočerta, tak zvedavá!" ostala som ticho. ,,Moji rodičia nás pozvali na večeru,"
Nás? Na večeru?!

,,Nepríjmam." odvetila som bez rozmýšľania.
,,Nepríjmaš?"
,,Nie."
,,Takže nie?" zasmial sa tajomne.

Jeho hlas bol tak tajomný.

,,Nechcem ísť s vami na večeru."
,,U mňa neexistuje žiadne nie."
,,Čo by som povedala ostatným?"
Si až príliš odvážna, Stone.

,,Nepovieš im nič, pretože ťažko nájdeš slová, keď ťa unesiem." zasmial sa. Zle a podlo. Nasucho som prehltla a párkrát zažmurkala očami.

,,Ďalšie vyvedenie z miery, slečna Stone." palcom mi prešiel po pere a vyslobodil ju zo zakliesnenia mojich zubov.

,,Celý život si od stresu hryzieš tú peru. Nikdy inokedy, iba ak si pod stresom. Čo ťa stresuje teraz?
Vy...

Alessandro sa náhle postavil z postele a začal sa opäť prechádzať. Sadla som si do tureckého sedu a pozorovala ho... a on pozoroval mňa.

,,Preberieme spolu ešte pár vecí, ktoré mi vadia." odmlčal sa a urobil pár krokov. ,,Po prvé, nebudeš sa s ním bozkávať. Nezabúdaj, vždy ťa vidím."
Tieto slová boli pre mňa ako kôl v srdci.
Vždy ťa vdím, vždy, vždy... vždy!

,,Vždy, keď sa tvoje jemné a dokonalé pery dotknú tých jeho, budeš potrestaná." počas rozprávania opäť podišiel ku mne a prešiel mi po perách.
Vždy!!!

Z celej situácie mi behal mráz po chrbte.

,,Nie je to snáď moja vec?"
Nie. Doriti. Toto som nemala.

,,Ten ostrý jazyk vyriešime neskôr." uchechtol sa, akoby mal niečo dokonalo naplánované.

Moja Bohyňa vyliezla spod postele a naťahuje sa. ,,Môj ostrý jazyk nebude nikdy umlčaný." zvýšila som hlas.

Zrazu Alessandro skočil na posteľ, priblížil sa k mojim perám a zastavil sa. ,,Čo si to povedala, Cica?"

A bohyňa opäť zaliezla pod posteľ. Ďakujem vám, dámy.

,,Ja... ehm..."

,,Zopakuj mi to." chytil sa mojich kolien a opäť ich hladil.

,,Prepáčte."

,,Ja ospravedlnenia nepríjmam. Tvoja drzosť ma iba povzbudzuje." zalapala som po dychu. ,,Budeme ti musieť niečo vymyslieť." oznámil zlomyseľne.

,,Nie. naozaj. Prosím-"

,,Prosenie ma mňa neplatí." dýchal mi na pery. Posunula som sa dozadu a narazila na chrbát postele. K podivu sa Alessandro neprisunul, ale zostal sedieť na mieste.

,,Vyriešime to teraz, alebo potom, ako si vysvetlíme zopár vecí?"

Nohy som si pritlačila k telu a objala ich. 

,,Mlčíš. To znamená, že si mám vybrať ja?" spýtal sa provokačne.

Jeho prítomnosť, jeho dotyky, on... všetko ma znepokojovalo. Ten pohľad, aj keď bola tma, videla som ho. Jeho úškrn, aj keď bola tma, videla som to! Bol ako tieň, ako vietor, ktorý ma prenasleduje celý život. Môj Vietor, ktorý mi fúka na päty, veje mi vlasy do tváre, nie a nie mi ukázať cestu. Tak mocný a silný, až prevracia a láme stromy.

,,Zaujímalo by ma, nad čím premýšľaš." párkrát som žmurkla očami a zapozerala sa na Vetra.

,,Nad ničím." 

,,Ja som niečo?"
Si môj Vietor...

Vypúlila som oči a udivene pootvorila ústa.

,,Vravím ti, že som čarodej." zasmial sa a prisunul sa bližšie.

Nemala som na to nervy, zvrtla sa a chcela sa postaviť, no Alessandro bol rýchlejší, schmatol ma za ruku a stiahol naspäť. Spadla som do jeho lona a pocítila, ako si okolo mňa obmotáva ruky. Jeho pevné a svalnaté ruky. Tie ruky, ktoré ma vždy vo všetkom premôžu ma natlačili na svoju hruď a pevne držali.

,,Kamže, kamže, srdiečko?" šepol pri mojom uchu. ,,Nebodaj mi chceš utiecť?" pochybne sa zasmial. Jeho ruky boli obmotané tesne pod mojimi prsiami, čo bola ďalšia podstatná vec, ktorá ma znepokojovala.

,,Snažiť sa môžeš akokoľvek, no nikdy mi neutečieš." zamrazilo ma.
Slová nikdy a vždy. Tie slová, ktoré sa mi zaryli do pamäti na večné veky.

Posunul sa mierne dozadu a mne hlava spadla do jeho lona. Nohy, ktoré mi vyseli z postele som pokrčila a položila ich na posteľ. Alessandro sa nado mňa naklonil a uprene na mňa zízal. Doslova.

,,V mojom lone si ešte neležala. Máme za sebou ďalšie poprvé." vyceril rad bielych zubov.

Chytil mi ruky, zdvihol ich a obmotal okolo jeho krku. ,,Spoj si prsty, a za žiadnu cenu ich nepúšťaj." šepol. Nestihla som niak zareagovať a opäť prilepil jeho pery na moje. Bolo zvláštne ho bozkávať, keď bol dole hlavou.
Čo to trepem?!

,,Nepúšťaj tie prsty." vzdychol mi do pusy, na chrbát mojich dlaní položil tie svoje a priklincoval ich.
Jeho bozk bol intenzívnejší a mne sa čoraz viac spúštali slzy. Alessandro bol diminantný, majestnícky, odvážny. Vycítila som to z jeho bozkov. Chce ma mať iba pre seba, čo mu ja nikdy nedovolím. On si ťa získa. Prihovorila sa mi malá Lucy, zalezená pod posteľou.

Odtiahol sa. Konečene. 

,,Posledná vec, ktorú si s tebou prejdem." povedal pokojne a utrel mi slzy, no na lícach sa mi objavili ďalšie.
,,Jeff ti už nikdy nepovie zlato. Pretože ty si jedine moje vyťažené zlato. Zabudni, že to oslovenie niekedy výjde z jeho úst, inak tvoj trest bude ešte horší."

,,Ako mu v tom mám zabrániť?" ustráchane som sa spýtala.

,,Predvedieš mi svoje herecké schopnosti."

,,Vám? Prečo herecké?"

,,Nezabudni, že ťa stále vidím."

Chcela som niečo namietnuť, no započula som klopanie na dvere. ,,Zlato, začína ma to desiť. Čo tam robíš tak dlho?" Jeff...

Alessandrove telo sa celé naplo a skôr, než som chcela vykríknuť mi dlaň priložil na ústa.

,,Lucy, si tam?" Jeff mal v hlase náznak strachu a snažil sa otvoriť dvere.

Alessandro pomaly púšťal ruku z mojich úst so slovami: ,,Vykríkni a privlastním si ťa hneď teraz." prehltla som a rýchlo vymýšľala vhodné slová.

,,Už idem!" zakričala som a pozrela sa na Vietor.

,,Ako vidím, asi sa rozlúčime." šepol a oboch nás postavil. ,,Nestihneš ani žmurknúť a prídem ťa opäť pozrieť." dal mi letmú pusu na pery a podišiel k oknu.

,,Teším sa na teba, Cica." a vyparil sa.

Slzy sa mi voľným prúdom pustili a bežala som ku dverám. Cvakla zámka a skôr, než som stiha otvoriť dvere, urobil to Jeff za mňa. Priam ich vyrazil. S plačom som sa mu hodila okolo krku a pevne sa ho držala.

,,Zlato, čo sa stalo?" spýtal sa a privinul si ma do svojho veľkého náručia.

,,Už mi nikdy v živote nehovor zlato." šepla som a plakala tak, ako ešte nikdy pred tým.

---

Tak máme tu opäť toho hajzlíka, dúfam, že vám to nevadí :D Túto časť sme tak do hĺbky plánovali, no vyvinula sa iná situácia :D Ďakujem mojej Psychickej Potvore ;)
Neviem prečo, ale prestáva sa mi ten príbeh páčiť, to sa niekedy stáva, že máte chuť sa na všetko vykašľať :/ Kvôli vám sa ešte držím a verím, že *Strange life* dotiahnem do víťazného konca :) Ďakujem vám všetkým za všetko :3

#Mííša :)