*Strange life*

50.Kapitola

                  

Lucy:

Alessandro ma priam hodí do auta, pripúta moje trasúce sa boľavé telo a zabuchne za mnou dvere. Keď sa ich snažím otvoriť, nejde to. Akoby mal nejaký bezpečnostný systém, pri ktorom sa dajú otvoriť jedine zvonku. V slzách si upravím krátku nemocničnú nočnú košeľu, dlaň opriem o okno a čoskoro sa pridá aj moje čelo a koreň nosa. Alessandro nastúpi do auta a nahnevane treskne dverami. Ani sa nenazdám a my sa úzkou cestou začneme vzďaľovať od nemocnice.  

Takže takto to nakoniec bude? Zlo vyhrá nad dobrom a najviac si z trestu odnesie ten najslabší? Myslela som, že sa Jeff a spol nevzdajú. Naivne som dúfala, že sa dostanem do bezpečia, a že ma oni dokážu ochrániť, ako sľubovali na začiatku. Carlos je údajný šéf, tak prečo som o ňom už dlho nepočula?! Pretože mu na tom nezáleží. Celý ten čas som sa modlila za bezstarostné chvíle, kde by som sa ráno zobúdzala s úsmevom na tvári a konečne by som žila život, ktorý by bol riadený mnou. Čo som si vlastne myslela? Podvedome sa zasmejem.

Alessandro zakúri v aute. I keď je leto, vonku sa z toľkého tepla zvykne na nejaký čas ochladiť a spŕchnuť. Mám až príliš veľkú hrdosť na to, aby som sa naňho čo i len pozrela. Veľmi dobre viem, že on ma práve pozoruje. Cítim to. Kvôli tomu ma strasie.

Zrazu počujem, akoby sa naťahoval dozadu. Vráti sa naspäť a predo mnou sa zrazu objaví ruka s jeho koženou bundou.

,,Obleč si to." rozkáže. Takže sa na mňa naozaj pozeral.

Toto nebolo od zimy, ty somár.

,,Nechcem to."

,,Povedal som, obleč si to!" štekne.

,,A ja som vám povedala, že to nechcem!" vrátim mu útok.

,,Tak mrzni." odfrkne a bundu vráti naspäť dozadu. ,,Doma si určíme pár pravidiel, podľa ktorých sa budeme riadiť, jasné?" spýta sa, avšak ho s hrdosťou ignorujem.

Jeho ruka poputuje na moje odhalené stehno, čo ma donúti naňho reagovať. Na sedadle sa vzpriamim, dlaňami sa dotknem jeho hánkov a šokovane naňho fľochnem. Husia koža mi naskočí po celom tele a on má konečne možnosť moju reakciu pozorovať. Neznášam, keď mi toto spraví.

,,Niečo som sa ťa pýtal." pripomenie a začne sa pozerať opäť na cestu. Nebudem s ním súhlasiť a naďalej zostanem ticho.

Zrazu však veľmi prudko pribrzdí až zastane. Kebyže nie som pripútaná, už mám rozbitú hlavu o kapotu auta. Moje telo sa roztrasie ešte viac.

,,Zbláznili ste sa? Zastavovať uprostred cesty, ešte do nás niekto nabúra!"

,,Takže na mňa budeš reagovať jedine vtedy, keď ti je niečo nepríjemné alebo keď ti ide o život? Mladá dáma, takto to nebude fungovať. Pozri sa na-"

,,Preboha živého, nesmiete stáť len tak uprostred cesty! Veď tu zomrieme! Zo zákruty sa niekto vynorí a čo keď si nestihne-"

,,Lucy, počúvaj ma!" prekričí ma. Od ľaku až nadskočím. ,,Táto cesta je už niekoľko rokov uzavretá a nikto tadiaľto nechodí. Prečo si myslíš, že jazdím tak opatrne, keď už sa to tu niekoľko rokov nepoužívalo?"

Zamyslím sa nad jeho slovami a upokojím sa. ,,Tak choďte ďalej." poviem mu a rukou popoženiem smerom dopredu.

Alessandro namiesto toho otvorí dvere a vystúpi. Prejde pred kapotou a čoskoro otvára aj moje dvere. ,,Vylez."

,,Takto sa s dámou nerozpráva." povrchne zdvihnem hlavu a ostanem sedieť.

,,Až sa ako dáma začneš správať, potom sa s tebou budem rozprávať úctivejšie." chytí ma za ruku a ťahá ma von. Zavrie za mnou dvere a chrbtom sa o ne oprie. Vôbec ho nezaujíma, že je vonku chladno a prší. A že mi je tentokrát naozaj zima.