*Strange life*

37.Kapitola

Lucy:

Otvorím oči a ocitnem sa v ostrých slnečných lúčoch. Cítim neskutočnú bolesť hlavy, ktorá koluje mojimi tepnami, cez mozog a naspäť. Je to niečo neopísateľné, niečo, čo ťa obmedzí už len pri dýchaní. Nespokojne zavrčím a chytím sa za hlavu. So zalepenými očami sa pretočím na druhý bok a snažím sa zaspať ďalej, no na stupnici od jeden po desať je tá bolesť na milióntom mieste.

Namáhavo otvorím oči a v tom ich hneď prižmúrim, pretože svetlo v izbe nezodpovedá môjmu stavu, pomlčka mizernosť. 

S prižmúrenými očami si všimnem predmety položené na nočnom stolíku. Nakloním sa k nemu a všimnem si pohár vody a vedľa nejaký koláč, ktorého štruktúru som nikdy v živote nevidela. Pred pohárom stála ceduľka "VYPI MA" a pred neznámym koláčom stálo "ZJEDZ MA".

Tak počkať...

Prudko sa strhnem, oči mi oživia a hneď sa porozhliadajú po miestnosti. Buď si zo mňa niektorý z nich strieľa a dali ma do jednej z izieb, ktoré som v našom novom dome nestihla spoznať, alebo je fakt, že to môže byť aj druhá (nepríjemnejšia) varianta...

Splašene sa obzerám po tejto neskutočne veľkej izbe, no nenachádzam nič, čo by mi bolo povedomé.

Pozriem sa na pohár s jedlom na stolíku a keďže ma až príliš smädí, napijem sa. 

Ách, úľava...

Zapozerám sa na neznáme čudo vedľa prázdneho pohára. Je k nemu aj vidlička a samozrejme neodolám a ochutnám. Popri prežúvaní sa bolesť hlavy viacnásobne zväčší a ja sťažka prehltnem. Ten výborný koláč si dám pravdepodobne neskôr. 

Musím sa vydať na prieskum a zistiť, či to nie je len nejaký podlý žart.

S ťažkosťami vstanem z postele, ponaťahujem sa a zhlboka vydýchnem. S veľkou nádejou, že uvidím známy výhľad na známe okolie podídem na tri kroky od okna. Nazriem von... doriti...

S veľkou ignoranciou bolesti mojej hlavy rýchlo pribehnem bližšie, dlaňami sa zapriem o zábradlie a pozriem sa von. 

Môjtybože...

Ten výhľad...

Vidím pomaly celý New York z jedného jediného okna. Toto okno nie je len tak obyčajné okno. Toto okno je široké ako tri plazmové televízie, od stropu až po podlahu.

Postavím sa na špičky a zahľadím sa úplne dole. Tí ľudia sú ešte menší, než mravce. Vyzerajú ako obrie uponáhľané blchy, ktoré sa pohybujú nadmernou rýchlosťou.

Z tej výšky sa mi zatočí hlava a nebyť zábradlia a mojej desaťpercentnej sily, pravdepodobne by som skončila na zemi. 

Pokoj, Lucy, nádych a výdych...
 
Odstúpim o pár krokov ďalej a ruky si strčím do vreciek svojich teplákov.

Tak počkať...

Svojich... teplákov... 

Mojich... teplákov? Ja mám tepláky? Toto nie sú moje tepláky! Čo som mala, doprdele, včera na sebe? Do baru som rozhodne išla v šatách! 

Dofrasa...

Mám na sebe cudzie šedé tepláky a cudzie biele tielko. Žeby ma Kate vzala k sebe domov a požičala mi veci? Je to viac než pravdepodobné. Ach, Kate...

Absolútne si nič zo včerajška nepamätám, a už vôbec neviem, či bola Kate až príliš opitá, alebo sa dokázala udržať pri vedomí. Akoby do mňa včera večer udrel blesk a ja som sa zobudila v cudzom (respektíve v Katinom) byte so žiadnymi následkami. Bolesť hlavy sa nedá porovnávať s následkami po zasiahnutí bleskom.

Nesmiem príliš premýšľať a musím sa sústrediť na to, aby som zistila, čo sa tu deje a čo sa predovšetkým dialo včera.

Podídem ku dverám, ktoré opatrne a čo najtichšie otvorím. Stále je tu možnosť, že tento byt patrí niekomu inému, nepríjemnejšiemu...

Vytrčím von hlavu, no na chodbe ani živej duše niet. Pomaly vykročím von a po pár krokoch po tichej chodbe dlaňou prejdem po zábradlí pri schodoch. Hmm... kanadské drevo. Síce neviem, u koho doma sa presne nachádzam ale viem, že ten niekto si potrpí na kvalitnom materiáli.

Zídem dolu a všimnem si veľmi luxusne zariadený interiér. Nie je tu veľa miestností - skoro žiadna. Avšak je tu jedna veľká, obrovská miestnosť, typická pre zariadenie miliardárskych luxusných newyorských bytov. 

Placho sa prechádzam po parketovej dlážke a každučký detail tohto bytu dopodrobna skúmam. Dlaňou prechádzam po konferenčnom stolíku, po koženej sedačke, po barovom pulte - skrátka po všetkom. 

,,Kate?" zavolám do vzduchu. Dlho čakám na odozvu, ktorú aj tak nakoniec nedostanem. 

,,Kate, si tu?" opäť zavolám a opäť žiadna odozva. 

Zastavím na mieste a premýšľam, kde by tak mohla byť. Možno ešte spí, pomyslím si, no myšlienky ma hneď opustia, keď za sebou započujem šuchot. 

Prudko sa otočím a pomalým krokom vykročím vpred. ,,Kate, bolí ma hlava, toto naozaj nie je vtipné." poviem, no odpoveď je opäť hluché ticho.

Desíš ma.

V tom mi zrazu niekto dlaňou zakryje oči a ja prudko a vyplašene zhíknem. So snahou zbaviť sa tlaku na mojich očiach oboma rukami schytím neznámu dlaň so zápästím a trhnem s nimi. Cítim studený kov, ktorý ma chladí na dlani a ja hneď spoznám, že ide o hodinky.

Toto nie je ženská ruka... Toto nevyzerá na ženské hodinky...

Naďalej sa snažím oslobodiť sa, no v tom sa mi zrazu niečo marí. Tie ruky a tá sila sú mi neskutočne povedomé, ale odkiaľ?

Neznámy sa zrazu nahne k môjmu ľavému plecu. ,,Skús to znovu." povie a až sem dosiahne závan jeho úžasného dychu. Povedomého dychu.

,,Neviem kto ste. Ste mi len veľmi povedomý." poviem a opäť trhnem jeho dlaňou, ktorá sa opäť ani len nepohne.

,,V tom prípade tu budeme stáť priveľmi dlho."

,,Nie, prosím, bolí ma hlava." zažiadam tenkým hláskom.

,,Po včerajšku sa ti ani nečudujem. Poriadne si vyvádzala."

Preboha čo?! On tam bol? Preboha, ale kto je ten on?! 

Ostávam mlčky stáť na mieste a jediné čo je počuť, je moje hlboké a vydesené dýchanie.

,,Kto ste?" spýtam sa už ráznejšie.

,,To ma nerozpoznáš ani podľa môjho medového hlasu?" odmlčí sa, zasmeje sa a nakloní sa ku mne. ,,Slečna dospelák v Taliansku, neplnoletá v Amerike. Desiatky tisíc litrov vody. Oslava Európskej dospelosti..." navádza ma a v tom sa mi zrazu na sekundu zastaví srdce. Môj dych prekonáva štyridsaťdva kilometrový maratón. 

Môjtybože!

,,Arthur?!"

,,Ding, ding, ding!" napodobní typický zvuk v Amerických súťažiach ohlasujúci správnu odpoveď. Ruka je zrazu dolu z mojich očí a ja sa naňho môžem slobodne otočiť a následne naňho vyvaliť oči.

,,Preboha, čo tu robíte? Vás chalani na tú opíjačku pozvali tiež?" spýtam sa šokovane.

Arthur sa len zasmeje a pokrúti hlavou. ,,Tak nejako som sa pozval sám."

,,Tomu nechápem." odvetím. 

Arthur sa za mňa postaví a celým telom sa na mňa nalepí. Prekvapivo ma dlaňami chytí za boky a mierne s nimi pokrúti. Automaticky ho chytím za hánky a snažím sa mu zabrániť v niečom, čo by si on nemal dovoľovať.

,,H-hej! Čo robíte?"

,,My sme si predsa potykali, Lucy." povie mi po vlasov a naďalej si určuje svoje tempo.

,,To s tým nemá nič spoločné!" vykríknem.

,,Ak si dobre spomínam, to ty si mi na začiatku povedala, aby som ti nevykal. Kde bolo, tam bolo, jedného krásneho slnečného dňa si slečna Lucille a Arthur potykali..." krátko sa zasmeje a pokračuje ďalej: ,,Naozaj ti toto nič nepripomína?"

,,Preboha, nie! Čo to, dofrasa, robíte?!" opäť vykríknem a snažím sa oslobodiť s jeho zovretia. 

Prečo sú všetci muži okolo mňa tak silní?!

Zrazu mi prechytí dlane, prekríži ich, jednou nohou ma podkopne a na záver zachytí vo vzduchu. Jeho noha podopiera moju kostrč a musím uznať - Arthur má bohovskú silu nás oboch udržať naklonených vo vzduchu. Jeden druhému hľadíme z očí do očí, ktoré sú nebezpečne blízko pri sebe. 

,,H-hej, Arthur-"

,,Ty si na mňa zo včerajška nespomínaš." povie oznamovacím tónom bez žiadnych emócií.

,,Ja si na včerajšok absolútne nepamätám." Iba sa modlím, nech som nevyviedla žiadnu hlúposť... ,,Nechcete sa o tom porozprávať..." odmlčím sa a hľadám to správne slovo. ,,normálne?" 

,,Nie, to teda rozhodne nechcem." povie a ja po prvýkrát vidím atypický úsmev... Niečo neopísateľné...

Zhlboka sa nadýchnem, vydýchnem a nemo hľadím na Arthura. Modlím sa, aby moje-nemoje tielko neodhalilo niečo, čo si Arthur nemôže dovoliť vidieť. 

,,Čo som robila?" spýtam sa narovinu.

,,Užívala si si." odvetí. Je vidno, že ma len zbytočne naťahuje.

,,Myslím tým s vami. Ak tvrdíte, že si na vás zo včerajška nespomínam...“ odmlčím sa a snažím sa nájsť nejakú logickú súvislosť. ,,Tak počkať!" vyhŕknem a v tom sa modlím, nech to čo si myslím nie je pravda. Ostanem naňho šokovane hľadieť neschopná jediného slova.

,,Keby si sa teraz videla."

,,Nie, nie, nie! Len mi nehovorte, že vy a ja... akože spolu-"

,,Možno."

,,Možno?!" spanikárim.

Ja a tento chlap?! Ale prečo on a prečo by bol on ten prvý?!

,,DORITI, PUSTITE MA!" zvresknem a začnem sebou mykať. On ma však naďalej s prešibaným úsmevom sleduje a nehodlá ma len tak pustiť.

Kričím a kopem, no nič z toho nepomáha. Po čase si uvedomím, že za necelú minútu strávenú bránením sa mu, mi vôbec nič nepomôže.

,,Vybláznila si sa?" spýta sa hneď ako sa upokojím.

,,Postavte ma." rozkážem mŕtvym hlasom.

Napokon urobí tak ako žiadam, a s vážnou tvárou od neho cúvam preč. Jeho kroky presne kopírujú tie moje a tak inštinktívne zrýchlim.

Zrazu sa on ku mne čo najrýchlejšie rozbehne a kým sa stihnem spamätať, už je opäť pri mne a drží mi päste. S nádejou vyslobodiť sa, sa bránim ako len najviac viem, no som si stopercentne istá, že to k ničomu nepomôže.

,,Pokoj, dračica."

,,Nikdy mi tak nehovorte! Vypadnite odo mňa! Ako sa vôbec-"

,,LUCY!!!" skríkne ma mňa tak hrozivo a tak nahlas, ako ešte nikto iný pred tým. Až tak sa zľaknem, že na mieste poskočím a zrazu som úplne pokojná. 

,,Ako ste to mohli urobiť?" pípnem roztraseným hlasom so sklonenou hlavou.

Až doteraz som na svoju silnú bolesť hlavy zabudla, no opäť sa vracia na scénu.

,,Nič som neurobil, nie som sukničkár a nezneužívam osemnásťročné panny." povie tentokrát pokojnejšie.

,,Po á, toto je až príliš osobná téma na to, že ma vôbec nepoznáte. Po bé, ako dopekla viete, že som... panna?! A po cé, čo sme teda robili?"

,,Zhrniem to: K tomu, že ťa poznám až príliš dobre sa vyjadrovať nebudem. Tvoja otázka na bod bé sa viaže na odpoveď k bodu á. A na záver celého príbehu ti len poviem, že sme spolu tancovali."

,,To som bola tak spitá, že som si ani neuvedomila, že tancujem vlastne s niekým, kto na mňa popri obliekaní výstroja na bungee jumping hádzal pohľady typu Slečnatyrazbudešmoja?"

Arthur jeden kútik úst pozdvihne do úsmevu, pustí mi jedno zápästie a chrbtom ruky ma pohladí po líci. ,,Rozkošná." 

Rozkošne nasraná...

,,Povedzme, že som ti nedovolil spoznať ma."

,,Prestanete, prosím, hovoriť v hádankách? To čo ste tu so mnou pred pár minútami robili, to mi malo pripomenúť včerajší večer?"

,,Presne tak, lenže s poznámkou, že včera si nebola taká suchá a musím uznať - išlo ti to perfektne." zasmeje sa a v tom mi nekontrolovateľne ruka letí do vzduchu. Skôr, než stihnem trafiť jeho pravé líce, Arthur zastaví moju päsť na pol ceste a zovrie ju vo svojej dlani. Stlačí ju tak pevne, až ma prehne v kolenách a jeho telo sa nakloní nad moje. S naštvaným výrazom sa nado mňa nebezpečne nakláňa a drví mi päsť.

,,Skús to ešte raz." zavrčí.

Nasucho prehltnem a mierne prikývnem na náznak, že už sa o nič podobné nepokúsim a že som ho pochopila.

Zrazu si spomeniem na Jeffa, na Kate a na všetkých, ktorí s nami včera boli. 

,,Iba mi povedzte, čo tu robím a kde je Jeff, Kate a ostatní. Či sú v poriadku."

,,Rozhodne nie. Nikto, kto prežíva opicu nie je v poriadku." odpovie a obaja sa naraz narovnáme.

Ruky si založím na prsiach, zavážim sa na jednu nohu a nahnevane našpúlim pery.

,,Vy si zo mňa naozaj strieľate."

,,Nie, iba sa mi páči vidieť ťa zmätenú."

,,To ste ma nevideli posledný mesiac."

No on na mňa len ostane hľadieť s uličníckym úsmevom. Oh Bože, prečo?

Pozriem naňho spýtavým pohľadom. ,,Existuje niečo, o čom neviem?" vyzvedám.

Arthur ku mne urobí jeden krok, vyslobodí mi ruky a chytí ma za päste. ,,Existuje veľa toho, o čom nevieš. Nevieš či sa Obama vzdá svojej funkcie, či jedného dňa nastane globálne otepľovanie, alebo sa nebodaj zamiluješ do nesprávnej osoby." odpovie úplne jednoducho, čo ma donúti hľadieť naňho ako na debila.

,,Ste idiot." vyhlásim nakoniec.

,,Idiot, ktorý ťa zachránil pred smrteľným pádom a odviedol ťa do bezpečia. Mohol som ťa tam pokojne nechať." žmurkne a tvári sa, ako by bol najväčší hrdina, čo kedysi zachránil opité dievča pred ani neviem čím...

,,Ja si nepamätám, čo sa včera dialo, jasné? Koľkokrát vám to mám ešte povedať?"

Kútiky jeho úst sa mu vykrútia do pobaveného úsmevu. Mlčky ho pohľadom prosím, aby ma už pustil, a na moje prekvapenie tak aj urobí. 

Cúvnem o pár krokov dozadu a podozrievavo ho skúmam. Tak veľmi túžim zistiť, prečo som práve uňho v byte a čo on má vôbec s týmto cirkusom spoločné.

,,Arthur?"

,,Áno, drahá?"

Nad jeho oslovením len prekrútim očami a povzdychnem. ,,Prečo práve vy? Keď som sa zobudila, pomyslela som si, že mi opäť hrozí nebezpečie. Ale keď som zistila, že som vlastne u vás... prečo? Chceli ste tým niečo dosiahnuť, alebo ste ma chceli len vystrašiť? A po ďalšie-"

,,Hou, hou, drahá. Príliš veľa otázok na tak neskúsené dievča."

,,Som len zmätená."

,,To je v poriadku, ani sa ti nečudujem. To, čo som tým chcel dosiahnuť si nateraz nechám pre seba. Mám silný dojem, že sa to dozvieš skôr, než budeš čakať. Máš ešte nejaké otázky?"

,,Vy mi dávate ponuku vyzvedať od vás?"

,,Ako som už povedal - rád ťa vidím zmätenú. Tak je tu ešte niečo, čo ťa ťaží na tvojom ranenom srdiečku?" oduje spodnú peru a nasadí psie oči.

Pomaly si prestávam všímať jeho sarkastické, či už dotieravé poznámky a čo najviac sa pýtam ďalej. ,,Prečo som oblečená v niečom, čo nepatrí mne? A kto ma do tohto vôbec prezliekol?!" skloním pohľad, ukážem na seba a keď opäť zdvihnem zrak, vidím, že sa Arthur s rukami zastrčenými vo vreckách pomaly blíži ku mne. Opäť sa ma ako kliešte chytá pocit, že toto neskončí dobre. Každým jeho bližším krokom cítim úzkosť, avšak jedno som sa za posledný mesiac naučila: Skrývať svoj strach niekde v hĺbke duše a nahradiť ho neutrálnym výrazom.

,,Drahá, mňa sa nemusíš báť." začne popri pomalom kráčaní vpred. ,,Je pravda, že svoj strach z mafie a celkovo z nebezpečenstva už dlhšiu dobu skrývaš a snažíš sa ho ovládať, no treba popracovať aj na reči tela." dopovie a teraz stojí natesno nalepený pri mne. Do oboch dlaní schytí šnúrky z mojich teplákov a pritiahne si ma za ne bližšie ,,Toto oblečenie je odteraz tvoje. Prezliecť ťa nemohol nik iný, než ja. Predsa by si nám tu nespala vo svojich nepohodlných šatách."

,,Vy ste ma... Ako ste si to vôbec mohli dovo-" preruší ma jeho prst priložený na mojich perách.

,,Nebola žiadna novinka vidieť spiacu ženu v spodnom prádle. Mám už dosť rokov a veľký šarm na to, aby som bez mihnutia oka odhalil ženské telo. Akonáhle som ťa položil do postele, na minútku si otvorila svoje oči, no pravdepodobne si mala rozmazaný zrak, keďže si nehysterčila z mojej prítomnosti. Začala si sa smiať ako divá, no neviem či ti to mám povedať, ale keď sme si otvorili pravdovraviaci krúžok... Keď si bola bez šiat, začala si kričať niečo typu: Mamma mia, mňa vyzlieka chlap! Motal sa ti jazyk ako oblečenie v práčke. A nehovoriac o tom vychvaľovaní mojich chlapských, šikovných zručností." pri spomienke na to sa začne smiať, na čo ho naštvane udriem do hrude. 

,,Nevedela som, čo hovorím. Stále neviem zniesť ten fakt, že ste si toto dovolili."

,,Ber to ako láskavosť voči tvojmu pohodliu a mojim dotieravým očiam."

,,Celý ste dotieravý."

Spopod mihalníc sa na mňa pozrie a pousmeje sa. ,,Ďakujem za poklonu."

On to, dopekla, myslí vážne!

Iba nad ním vzdychnem a prekrútim očami. 

Zrazu spoza rohu počujem neidentifikovateľné zvuky. Akoby prebehla veverička a zrazu len tak zastala. 

Nechápavo sa tým smerom pozriem, a keď zvedavým a zároveň zmäteným pohľadom opäť spočiniem na Arthurových lícnych kostiach, zbadám rafinovaný úškrn. 

,,Odpoveď na tvoju otázku: Čo ste tým chceli dosiahnuť, máš presne pred nosom, servírované ako na tácke." povie a z ničoho nič mi hlavu chytí do dlaní.

Nemo na seba pozeráme, avšak ja po chvíli cítim niečiu prítomnosť tesne za mojich chrbtom. Akoby som bola v strede obrovskej ľudskej čiernej diery, ktorá ma každým bližším krokom pohltí viac a viac.

Zozadu sa k mojej krčnej tepne dostane povedomý cit; cudzí nos, ktorý mi odhŕňa vlasy z krku, chytí ich do zubov a šikovne zastrčí za ucho. Cudzie vzdychy, ktoré sa dostávajú pod môj krvný obeh a krv mi tuhne v žilách. ,,Dosť bolo zábavy, Arthur. Čo tak sa s ňou pohrať spoločne?" zapradie na milimetrovej vzdialenosti od môjho ucha.

Ten hlas dôverne poznám, hlas, ktorý mi naháňa husiu kožu a objavuje sa v mojich najhorších nočných morách.

Prerývane dýcham, celé moje telo vibruje a trasľavo šepnem: ,,Alessandro." ... a spustí sa mi jedna malá nenápadná slza.

Alessandro spokojne zapradie, jeho ruky spočinú okolo môjho pása, zatiaľ, čo mi Arthur utrie slzu z líca.

,,Netreba sa ma báť, stačí mať zo mňa strach."

---

Ľudia, ľudia, ľudia!!! Ja mám o štyri dni talentovky *.* Nádych, výdych, v rýchlosti - Milujem vás, vaša podpora je ako voda pre smädného, ako láska pre nešťastného, ako Lucy stvorená pre tajomné zákutia mafie, ktoré sa začínajú odhaľovať ;)

#Mííša :)