*Strange life*

38.Kapitola

Lucy:

,,Človek si pomyslí: Nebudem mať strach, teraz sa nesmiem prejaviť ako zúfalé dvanásťročné dievčatko. Avšak to nedokáže ovládnuť; strach a obavy kolujú v jeho žilách spoločne s krvou." pokračuje Alessandro v mrazivom šeptaní, avšak má pravdu. V živote človeka existujú chvíle, napríklad strach, ktorý sa snažíme potlačiť a buď nám to vyjde iba na chvíľu alebo vôbec.

Alessandro ma čo to naučil - Nikdy sa nestrachuj nebezpečia, inak si ťa bez mihnutia oka nájde a vychutná ako lahodný dezert, ktorý nebude chutiť tebe, ale len a len jemu. Moja odvaha je v porovnaní s Alessandrovou len malé zrnko piesku na pláži.

Arthur pomaly púšťa moju tvár, akoby si bol istý, že nikam neutečiem. ,,Strach mi nezabráni brániť sa vám." poviem s kamennou tvárou a pohľadom zastaveným na Arthurovi.

Obaja sa naraz zasmejú a podľa Arturovho odvráteného zraku smerom za mňa je jasné, že si vymenili pobavené pohľady. No hahaha...

,,Poslanie mafiánky ťa dokonca naučí sa aj odvážne vyjadrovať." zasmeje sa Alessandro. 

Arthur odstúpi o krok ďalej a oboch si nás premeria. V tom ma akoby osvieti a mne po dlhej dobe napadnú odpovede na moje otázky, ktoré som prednedávnom pýtala od Arthura. Mám silný dojem, že sa to dozvieš skôr, než budeš čakať...

Ako je vôbec možné, že Arthur pozná Alessandra?! Ako je možné, že to vyzerá, akoby spolupracovali?!

Silno zalapem do dychu, a keď si uvedomím, že zo zmeravenej Lucy sa stáva človek schopný pohybu, ustúpim od Alessandra. Striedavo sa pozerám raz na jedného, potom na druhého a nemôžem uveriť vlastným očiam. Naozaj sú tu, obaja sa doširoka usmievajú.

,,Čo máte vy dvaja so sebou spoločné?" okamžite sa spýtam.

,,Zdá sa, že jej to už došlo." podotkne Arthur.

,,Vyzerá byť šokovaná." odpovie Alessandro a tak isto ako Arthur sa na mňa ustavične pozerá.

,,Kto by to bol povedal, všakáno, drahá?"

,,Preboha." zhreším a rukou si neveriacky zakryjem ústa. S vypúlenými očami na nich pozerám a začnem pomaly cúvať.

Prestávam sa orientovať v priestore a čoskoro zistím, že ma niečo tvrdé zastaví. Stena...

,,Ale... ako?" vykokcem a začnem na nich striedavo ukazovať. ,,Arthur, vy ste predsa... A vy ste... boli ste s nami v Taliansku... A vy, Arthur, na bungee jumpingu tu v Amerike! Dočerta, toto má byť nejaký vtip? Ak áno, nevydaril sa vám!" vyhŕknem nahnevane.

Zatvorím oči, v duchu rýchlo narátam do päť a modlím sa, nech sa tento zlý sen skončí. Keď však otvorím oči, opäť zbadám dva pobavené pohľady adresované mne. ,,Chcem sa prebudiť." poviem nahlas sebe. 

Obaja sa - ako inak - zasmejú. Alessandro pristúpi o krok bližšie a podá mi ruku dlaňou smerom nahor. Stiahnem sa k stene a nechápavo a mierne prekvapene naňho pozerám.

,,Nebudeme predsa stáť tu. Poď si sadnúť, Lucille." zdvorilo sa usmeje a žmurkne. Chvíľu váham, či jeho ruku prijať alebo nie. Napokon zvolím tú odvážnejšiu možnosť a veľmi pomaly svoju ruku vložím do jeho teplej dlane. Pevne mi ju stisne a odvedie ma na biely kožený gauč v tvare veľkého písmena L. 

Sadnem si na kratšiu stranu až úplne na koniec. Alessandro si prisadne tesne ku mne a Arthur do stredu dlhšej časti gauču. Alessandro si ľavú ruku položí na chrbát gauču za mojou hlavou. Nohy stiahnem k sebe, zhrbím sa a dlane si založím medzi stehná. Moje kolená sú momentálne najzaujímavejšou vecou v celej miestnosti.