*Strange life*

45.Kapitola

Lucy:

Toto je môj koniec. Na pohreb si prosím biele ruže a všeobecne všelijaké biele kvety.

,,Al-Alessandro, ja naozaj neviem!" oponujem a klamem. Dve riskantné veci, ktoré pri ňom môžem spáchať.

On ma však palcom z jednej strany a ukazovákom a prostredníkom z druhej strany chytí za obe lícne kosti. Stlačí ich k sebe a ja vyzerám ako kapor. ,,Svoje luhárstva praktizuj na Jeffovi, nie na mne!" zvreskne mi do tváre. Alessandrove vypúlené oči, prerývane dýchanie a červeň stúpajúca do jeho líc mi len potvrdzuje, že v jeho vymyslenej stupnici sme sa dostali k piatemu bodu. A to je ešte len začiatok.

,,Au! Naozaj vám prisahám, že som ich sem nevolala!" skríknem hlavne bolesťou.

,,Čiže vieš, že sú tu!" prekričí môj hlas a ešte silnejšie mi stihne lícne kosti.

,,Nie, nevedela som o tom!" zvresknem tentoraz na plné hrdlo. Alessandro rýchlo uvoľní stisk na mojej tvári a rukou mi zapchá ústa.

,,Ty zasraná mrcha, nekrič. Dvere sú síce zvukotesné, ale o oknách sa to už nedá povedať."

Pomaly sa hlbokými nádychmi upokojím. Keď si je Alessandro stopercentne istý, že so seba nevydám ani jeden hlások, pustí ma a ustúpi.

,,Neverím vám. Ako je možné, že sme sa s Emily minule cez dvere počuli?"

,,Drahá, po 1. nezaujímaj sa hlúposťami, po 2. nepoznáš tajomstvá rodinného interiéru domu." vysvetlí mi. I keď mu aj tak nechcem veriť, v prvom bode mal pravdu. Nebudem sa zaoberať banalitami. Potrebujem zistiť, čo je Alessandro zač a čo plánuje.

,,Takže toto je vaša pravá tvár?" spýtam sa otrávene. ,,Do toho. Predveďte sa mi." vyzvem ho, neustále šúchajúc si bradu.

Alessandro rozhorčene pokrúti hlavou, zatne zuby a prudko do seba vdýchne pomaly všetok kyslík v miestnosti. Rýchlo ku mne vykročí, schmatne ma za ramená a začne so mnou cúvať. Nie, nie!

Chrbticou prudko narazím do steny a z úst sa mi vyderie ubolený ston. ,,Teraz ma dobre počúvaj. Dnes som zažil toľko emócii naraz, že kebyže sme na parkete sami a sme sami v celom šírom okolí, bez mihnutia oka by som ťa zbavil tvojej svätej požehnanosti, nech už máme za sebou naše ďalšie po prvé. Teraz sa k tým emóciám pridali hnev a nenásytnosť. Si si istá, že sa so mnou chceš rozprávať týmto tónom?!" Pokrútim hlavou. Rukami sa chytím jeho paží, avšak to bol zasa ďalší chybný krok. Alessandro mi vykrúti ruky, schytí ich za zápästia a priklincuje k stene pri mojej hlave.

,,Au! D-dobre, au!" vyziabnem. ,,Budem vám normálne odpovedať, len už ma... arghh... kruci! Pustite ma!" avšak namiesto toho spraví úplný opak. Doteraz stál nohami ďalej a respektíve sa podopieral len dlaňami o moje odkrvené zápästia, no teraz stojí omnoho bližšie. Ten dych je ako námraza - ak sa ti dostane na kožu, pocítiš jeho skutočnú moc.

,,Nepustím ťa, dokým mi, ty luhárka, nepovieš celú pravdu. Vieš, až príliš dlho ťa poznám na to, aby som vedel, či klameš alebo nie. Samozrejme ti nepoviem, ako to viem zbadať, pretože by si sa až príliš kontrolovala." hovorí veľmi mrazivým hlasom... ,,A ak mi budeš čím ďalej, tým viac luhať, bolesť bude horšia a horšia..." a na konci celej vety ostane tvárou tesne pri mojich perách. Naše cesty sa opäť vracajú do starých koľají.

,,Nič neviem!" zrúknem.

,,Samozrejme, že vieš. Prezraď, prečo sa trasieš vždy keď vyslovíš hocijakú klamlivú vetu?" a dofrasa...

,,Netrasiem sa kvôli nejakej klamlivej vete! Veď sa pozrite, čo robíte! Kebyže ste nejaké osemnásťročné dievča a nejaký úchyl si k vám dovoľuje protizákonné veci, boli by ste pokojný?!" myknem oboma rukami s odhodlaním, že dokážem byť silnejšia, než on.