*Strange life*

33.Kapitola

Lucy:

Kľačím spútaná v rohu tmavej miestnosti. Ruky mám hodvábnou šatkou spútané za chrbtom a vlasy mám zviazané v strapatom drdole. Modriny pokrývajú celé moje telo a plačem ako o život. Kričím a volám o pomoc, no nikto ma nepočuje a nikto mňa nevidí. Až naňho.

Stojí tam vo voľných roztrhaných rifliach, bez trička a s hnedým koženým remeňom v ruke. Na perách mu pohráva zlovestný úškrnok, pričom má remeň prehnutý na dve polky a jeho koncom sa udiera do vlastnej dlane.

Zrazu ku mne veľmi pomaly vykročí. ,,No tak, Cica, prečo mi nevzdoruješ? Nebodaj si stratila slová?" spýta sa posmešne a zároveň pobavene.

So sklonenou hlavou sa krčím a čo najviac sa snažím tlačiť na stenu. Jeho kroky zastanú tesne predo mnou a periferným videním zahliadnem, ako si ku mne kľakne. Narýchlo sa čelom otočím smerom k stene, no telo ostáva nehybne sedieť. Jeho teplý dych pristane na mojom uchu a pokojne naň dýcha. Bojazlivo privriem oči a ešte viac sa prikrčím v snahe sa od neho vzdialiť. Nohy si prehnem v kolenách, pritlačím k hrudi, odtrhnem tvár od steny a zaborím ju do kolien.

,,Neskrývaj sa predo mnou. Nikdy sa ti to nepodarí." šepne. Nesúhlasne pokrútim hlavou a púšťam ďalšiu várku sĺz dolu prúdom.

Alessandro mi chytí kolená a nasilu mi vystrie nohy na ľavú stranu jeho tela. Hlavu mám stále sklonenú a slzy mi len tak dopadajú na stehná.

Zrazu počujem silné švihnutie a následný náraz remeňa na chladnú kamennú zem, hneď popri mojich nohách. Trhnem sebou a začnem sa zadúšať plačom. ,,Pozri sa na mňa!" štekne priamo do môjho ucha, na čo sebou od ľaku opäť prudko myknem.

Opatrne otáčam hlavu jeho smerom a zahľadím sa na tú hrozivú, no zároveň nebezpečne príťažlivú zarosenú tvár. Ten naštvaný výraz hovorí za všetko. Skláňa sa nado mnou a zamedzuje mi akýkoľvek pohľad mimo.

Cítim drsnú koženú látku, ktorá mi prechádza od členkov, cez kolená až po stehná a vracia sa naspäť. Ten drsný remeň sprevádzaný Alessandrovou rukou putuje po mojej koži a až teraz si uvedomím, že mám na sebe obyčajné čierne, vyťahané krátke gate a obtiahnuté tielko. Na špinavých nohách nemám ani topánky a ani ponožky.

,,Tak sa mi to viac páči." usmeje sa na mojich perách. Je tak blízko, že kebyže začne opäť rozprávať, bude sa mi celý čas o ne obtierať.

Alessandro mi palcom zotrie slzy a ľútostivo oduje spodnú peru. Nakloní hlavu nabok a po chvíli ju vráti späť. Prudko vzlyknem a v tom cítim jeho prst priložený na mojich perách. ,,Pššt, Cica, neboj sa. Ani zďaleka som s tebou ešte neskončil." šepne a v tom sa diabolsky zasmeje.

***

,,Nie, prosím, nie!" vyletím z postele celá spotená a zadýchaná. Cítim, ako mi niekto drží ruku a v miernom šoku z toho, že som sa stále neprebudila, sa pozriem na osobu skláňajúcu sa nado mnou. Nahlas vykríknem prekvapená tým, že je so mnou v jednej izbe. Ako dlho tu už je?!

Jeff si sadne na posteľ a rýchlo ma strhne do náručia. ,,Pokoj, Lucy, už je dobre, som tu." upokojuje ma a nežne ma hladí vo vlasoch.

V tom sa rozplačem a naďalej prerývane dýcham. Tvár mu zaborím do hrude a pravdepodobne tým dosiahnem premočenie jeho trička. ,,Vravel... že mi neublíži." poviem s menšou pauzou na nádych.

,,Alessandro ti nikdy neublíži, to ti sľubujem." uistí ma a dá mi letmú pusu do vlasov.

,,Ako to môžeš vedieť?“

,,Pretože viem, čo je Alessandro zač. On nemá úmysel ti ubližovať.“

Kašlem na jeho pravidlá, kašlem na jeho nevyspytateľnú hru. Teraz chcem byť jedine s Jeffom, pretože viem, že uňho v náručí mi nikdy nič nehrozilo a ani hroziť nebude. Takto by som vydržala pokojne celú noc. Keď je tu - keď je pri mne, vždy viem, že mám najväčšiu istotu mu veriť.