*Strange life*

39.Kapitola

Lucy:

Vonku je príjemne teplo, letný vetrík mi prefukuje skrz natočené vlasy a čuchrá nimi. Slnko už pomaly zapadá a na oblohe vytvára nádherné farebné chumáče. Od sýto červenej, cez oranžovú, slabo ružovú, sem-tam miestami fialovej farby sa neuškodí a naspäť na červenú. Prírodné scenérie vedia robiť divy. Nachvíľu zabudnem na všetok stres a nebezpečie, až kým ma ruka samotného nebezpečia chytí za driek. Najprv prekvapením poskočím, no neskôr si na cudzí dotyk zvyknem, pretože... pretože som si naňho jednoducho za ten dlhší čas zvykla.

Na ceste zbadám luxusné čierne Audi S8 a hneď viem, že v ňom sedí postarší muž menom James, ktorý smeruje k nám. Zastaví blízko nás, vystúpi a popraje nám pekný večer. Odzdravím ho. Alessandro mu taktiež popraje pekný večer, podíde k nemu a niečo mu zamrmle do ucha, čo nestihnem postrehnúť. James iba prikývne a už mi ide otvoriť zadné dvere. Neisto sa na oboch pozriem a na Alessandrove prikývnutie získam odvahu poďakovať sa Jamesovi za otvorenie dverí a nastúpiť. James taktiež otvorí Alessandrovi dvere, ktorý si sadne vedľa mňa. 

Keď už sme všetci v aute, James sa rozbehne naprieč Newyorskými ulicami. Moje bohaté šaty z devätnásteho storočia zaberajú skoro polovicu celej sedačky. Pozerám sa von oknom na večerný New York a pripadám si ako na návšteve. Taliansko bol mojim domovom celý život, avšak v New Yorku som prikrátko.

Brodím sa v myšlienkach o svojom starom a novom živote, až kým ma Alessandro nevyruší. 

,,New York sa mi vždy viac páčil večer, než cez deň." povie.

,,Hm..." zamrmlem a myknem plecom. 

Cítim, ako mi sukňu prisunie viac k telu a prisadne si bližšie. ,,No tak, Lucille. Hádam nie si naštvaná." povie a palcom ma pohladí po líci. Akože naozaj?!

Teraz mám čo robiť, aby som nevybuchla v eufórií a návale negatívnej energie, inak by som to opäť mohla nepríjemne schytať.

,,Som v úplnom poriadku." odpoviem a dávam si pozor, aby som nepoužila príliš irónie v mojom hlase.

James zastaví na červenej a ja upriamim prázdny pohľad na sklenené okná asi sedemdesiatposchodového domu. 

,,Lucy, otoč sa na mňa, potrebujem ťa zasvätiť do nových pokynov." 

Výborne.

Otrávene si vzdychnem, prekrútim očami a otočím sa k nemu. Odkedy mi naposledy povedal, že som preňho viac, než len výzva, som sa mu nepozrela do tváre. Po dlhom čase je to zvláštny pocit. Keď sa cudzincovi, ktorý vás za každú cenu chce pre seba, dlho nepozriete do tváre, máte pocit, akoby ste spoznali niekoho nového, kto vám je povedomý.

,,Po prvé, moji rodičia a nikto z mojej rodiny nevie, že som mafián. Myslia si, že som riaditeľ nejakej vymyslenej talianskej banky, áno?" Prikývnem.

,,Prečo ste im to nepovedali?" spýtam sa skôr, než ma stihne zasvätiť do ďalších vecí.

,,Bola by si nadšená, keby si sa dozvedela, že tvoje dieťa pracuje ako mafián a brodí sa v ukradnutých peniazoch? Nie? Ani oni by neboli nadšení." odbije ma. 

Párkrát udivene zažmurkám očami a moja zvedavosť sa vráti do reality: ,,Koľko im to už tajíte?"

,,To je nepodstatné, Lucy."

V ironickom úžase rozhodím rukami a pretočím oči. Naspäť sa naňho pozriem a všimnem si zdvihnuté ľavé obočie v poriadnom prekvapení a pobavený úsmev. Nemo na seba hľadíme - ja zmätená, on pobavený. Avšak si poriadne nevidíme do tvárí pretože nás od seba oddeľuje tma večerného New Yorku. Niekedy nami prejde svetlo z pouličných lámp.

,,Slečna, nepozerajte sa tak zasnene a počúvajte ma." prehovorí a zamáva mi pred tvárou. ,,Neviem, či žasneš nad mojim historickým kostýmom, alebo sa ti páči pohľad na moju tvár. Nechcem sa zdržiavať zbytočnými rečami - prejdime rovno k veci. Keďže vlastním," prstami naznačí úvodzovky. ,,banku v Taliansku, som tvoj zamestnávateľ. Obaja sme sa spoznali v práci, je ti to jasné?" Opäť prikývnem na náznak chápania. ,,Som rád. Neviem, či ti to došlo, ale budeme sa tváriť ako najzamilovanejší pár celého plesu-"

,,Počkať... čože?!" drzo mu skočím do reči a udivene sa vzpriamim. 

,,Ako vidím, nedošlo..." zamrmle.

,,Po-počkajte. Žartov už bolo naozaj dosť, Alessandro. Ja sa tak nedokážem tváriť."

,,Vyzerám na to, že sa smejem? Budeš to musieť nejako vydržať, Cica." žmurkne na mňa a uvoľní sa ešte väčšmi, než bol doteraz. 

To mi najviac lezie na nervy - tá uvoľnenosť a pohoda. Vždy, keď prežívam podobné situácie a nedokážem vstrebať hneď všetko naraz, on sedí a tvári sa, akoby mu všetko bolo na háku. Akoby čakal, kým sa upokojím a on bude môcť mi dovysvetliť zvyšok príbehu. 

Možno je to práve to, čo teraz očakáva, pomyslím si. 

Zhlboka sa nadýchnem, zavriem oči a pomaly vydýchnem. 

,,Čo presne si predstavujete pod pojmom tváriť sa, že ste môj priateľ?"

,,Klasické veci, ako napríklad zamilované úsmevy, držanie za ruku... bozkávanie... do-čerta! Žena! Už si to zažila s Chrissom, hádam vieš, ako vyzerá najšťastnejšie zamilované dievča, no nie?" povzbudzujúco si dlaňami udrie po stehnách a prisadne si bližšie ku mne. Pri spomenutí na bozkávanie sa mi zatajil dych a nevedela som si predstaviť, ako ho mám sama od seba pobozkať. No hneď po spomenutí mena toho najväčšieho chudáka mi prišlo nevoľno.  

Chriss, Chriss, Chriss... Preboha!

,,Ešte viac ste mi znechutili situáciu." poznamenám.

Auto zrazu zastaví a James vypne motor. Sme tu! pomyslím si a pomaly cítim, ako nervozita prechádza celým mojim telom. Alessandro z neznáma vytiahne dve ozdobené škrabošky na oči - jednu zelenú, ktorá bude pravdepodobne pre mňa, pretože mi pasuje k šatám, a jednu čiernu. S menšou Alessandrovou pomocou si nakoniec obaja nasadíme škrabošky. 

Alessandro sa nadšene uškrnie a so slovami: ,,Hlavu hore, nesmieš to pokašľať." spolu s Jamesom naraz vystúpia. Tentokrát mi dvere príde otvoriť sám Alessandro, ktorý vyzerá ako gentleman z devätnásteho storočia. Jeho vesta končí na krížoch, z ktorej mu zozadu visí bordovo čierny semišový plášť až po stehná. Na hrudi má osem zlatých ozdobených gombíkov - štyri na každej strane, ktoré slúžia naozaj iba ako ozdoba. Krémovo biele trojštvrťové nohavice, ktoré sú nad kolenom stiahnuté gumou vyzerajú, ako by do nich niekto napumpoval až príliš veľa vzduchu. Takej istej farby sú aj pančuchy, ktoré na mňa zanechajú pobavený dojem a vytvoria mi úsmev na tvári. Koniec celého kostýmu vyšperkovali čierne topánky na podpätku a bordovo čierny baret na hlave. Už mu chýbajú iba fúzy. Ten oblek, ktorý mal ešte u seba doma si pravdepodobne skúšal na večeru, aby sa doň mohol neskôr prezliecť. A čo ja? Ja budem v týchto masívnych šatách celý večer?! Nie, teraz nemám čas na negatívne myšlienky. Musím sa sústrediť. Zapozerám sa opäť na Alessandrove krémovo biele pančuchy a pousmejem sa. 

,,Nebodaj prvý úprimný úsmev, slečna Stoneová." zatiahne podozrievavo, neustále sa opierajúc o dvere auta. ,,Čakal som, že to bude aj z iných dôvodov, ale budíš. Aspoň môj smiešny vzhľad ťa dokáže uvoľniť."

,,Vy ste sem nechceli prísť v tomto kostýme?" spýtam sa.

,,Pre lásku Božiu, Lucy! Tento príšerný kostým bolo to posledné, čo som si kedy chcel obliecť. Urobil som to kvôli radosti mojich rodičov a kvôli tomu, aby si sa celý večer mohla cítiť pobavene. Mala by si mi poďakovať." dodá a povie to tak veľavýznamne, ako ešte nikdy pred tým. 

Po prvýkrát sa pri ňom uvoľním a usmejem sa. ,,Ďakujem vám, lord Alessandro." nadvihnem si sukňu a  so širokým úsmevom sa pokloním, ako to bývavalo vo zvyku v minulosti.

Alessandro sa tentokrát milo usmeje, s neodvráteným pohľadom buchne dverami a podíde ku mne. ,,Je mi cťou, princezná Lucille." 

Chytí ma za driek a spoločne vykročíme k veľkej otvorenej bráne. Záhrada Alessandrových rodičov je hádam najväčšia, akú som doposiaľ videla. Vedľa ich veľkého domu sa nachádza pódium, na ktorom nejaká neznáma skupina hrá, a hrajú naozaj skvelo. Taktiež je tu aj bar a gril, ktorý obsluhujú dvaja muži a dve ženy. Ako vidím, nie len Alessandro si potrpí na luxuse...

V nemom úžase civím na nekonečný počet ľudí, ktorých absolútne nepoznám. 

Alessandro sa ku mne zrazu nakloní. ,,Tak sa mi predveď." šepne mi do ucha.

V tom k nám zrazu prichádza vysmiaty pár postarších ľudí, a hneď mi napadne, že to sú Alessandrovi rodičia.

Jeho mama, ktorá na svoj vek vyzerá veľmi dobre, roztvorí náruč a silno ho objíme. ,,Ach, srdiečko, konečne ste prišli!" povie pomaly so slzami v očiach.

,,Ahoj, mama." Alessandro jej opätuje lásku a po prvýkrát ho vidím tak... láskyplného... tak zraniteľne.

,,Už sme sa nevedeli dočkať, kedy ťa opäť uvidíme! Alessandro, ty si ostrihaný?" spýta hneď ako sa odtiahne. Aj on aj ja sa naraz zasmejeme.

V rýchlosti si naraz dáme dolu masky a jeho rodičia si nás poriadne premerajú.

,,Áno, mami. Dlho si ma nevidela, už dávno som ostrihaný." povie s úsmevom na perách a naschvál si postrapatí vlasy. Jeho matka ho ešte raz objíme a teraz na rad prichádza otec.

Taktiež si obaja vymenia priateľské úsmevy a pár slov, otec ho povzbudivo udrie po rameni a obaja si urobia srandu, že to Alessandra bolelo.

A je to tu...

Obaja sa ku mne otočia a Alessandro ma povzbudivo chytí okolo drieku. Mám pocit, že to predstieranie nezvládnem.

,,Mama, otec, dovoľte mi predstaviť vám moju najdrahšiu a najkrajšiu priateľku Lucy Stoneovú." predstaví ma a jeho matka ma automaticky s veľkým úsmevom pobozká na obe líca. 

,,Veľmi rada ťa spoznávam, Lucy! Som Meredith." s hrejivým úsmevom sa predstaví a vtiahne ma do svojho materinského objatia. 

S jeho otcom si podám ruku a taktiež ma pobozká na obe líca. ,,Som poctený tvojou návštevou, Lucy. Moje meno je Robert, ale pokojne mi hovor Tatko Rob." zasmeje sa a ja pritakám.

Zrazu sa všetci otočíme za dievčenským nadšeným krikom, ktorý prichádza bližšie a bližšie k nám. Meredith a Robert utvoria koridor a malé dievčatko s nádhernými rovnými hnedými vlasmi sa vrhne na Alessandra, ktorý ju automaticky zdvihne do náruče. ,,Alí, konečne si prišiel!" zvýskne nadšením. 

,,Ahoj, zlatíčko, chýbala si mi." odvetí Alessandro s najmilším hlasom, aký on dokáže vydať z úst. Naštvaný a dominantný hlas tentokrát vystriedal detský a nežný.

Toto nie je Alessandro. To musí byť niekto nový...

Zozadu je tentokrát počuť karhanie a nespokojné, no zároveň pobavené frflanie . ,,Dočerta, ty dieťa jedno hyperaktívne, kam si zmizla?" 

,,Tony, tu sme!" zakričí malé dievča v Alessandrovom náručí.

Chlap - pravdepodobne menom Tony - sa otočí za hlasom a všimne si nás. S uvoľneným výdychom k nám podíde. 

,,Tak po prvé, mladá dáma. Ak ti poviem, že budeš pri mne, budeš pri mne, a nie že mi niekam odbehneš a ja sa mám zblázniť z toho, čo mi na to povedia rodičia, jasné?" 

Malé dievča prikývne a ukáže na Alessandra. ,,Tony, pozri! Alí prišiel!

,,No nazdar, nazdar, brachu." povie a opäť ho priateľsky udrie po rameni.

Obaja sa chvíľu o niečom rozprávajú a v tom opäť prejde rad na mňa. 

,,Emily, Anthony, toto je moja najkrajšia priateľka Lucy. Zlato, toto sú moja malá sestrička Emily a brat Anthony." predstaví nás a na prekvapenie sa ku mne malá Emily poriadne natiahne, div by nevypadla Alessandrovi z rúk. On ju automaticky položí a Emily ma poriadne objíme. Vyzerá, ako by mala len päť alebo šesť rokov a musím priznať, je naozaj rozkošná.

Keď ma Emily privíta, na rad prichádza jej a zároveň aj Alessandrov šarmantný brat, Anthony. Celá jeho rodina vyzerá úchvatne, niet sa čomu diviť, že majú tak nádhernú dcéru a dvoch šarmantných synov, aj keď o Alessandrovi vie každý svoje...

Anthony ma takisto objíme a dá mi pusu na obe líca. ,,Rád ťa spoznávam, Lucy." povie s presne takým typicky Alessandrovským tónom, keď sa snaží zaujať. Znervózniem ešte viac, potia sa mi dlane a o guči v hrdle ani nehovoriac.

,,Veľmi ma teší." odpoviem nakoniec.

,,Potešenie je na mojej strane." odvetí a zrazu si berie moju spotenú dlaň do rúk a pobozká na jej hánky. Môjtybože...

Asi sa prepadnem pod zem. 

Meredith k nám podíde a preruší tú sieť zmiešaných pohľadov mňa a Anthonyho. ,,Zlatíčka, o pár minút skupina dohrá a spoločne pôjdeme na pódium oficiálne vyhlásiť otvorenie nášho každoročného charitatívneho plesu, dobre? Poďte sa už pripraviť!" chytí mňa a Alessandra za ruky, Anthony vezme Emily a spoločne z Robertom kráčajú za nami.

Meredith nám počas rýchlochôdze dáva pokyny tipu: ,,Alessandro, srdiečko, najprv prehovoríme ja s tvojim otcom, potom na rad príde tvoj brat a až nakoniec, zlatý klinec na záver, budeš ty. Začneme klasicky a jednoducho, a ty si nakoniec povieš, čo ti len napadne, dobre?" vysype zo seba tak rýchlo a uponáhľane, presne ako matka, ktorá potrebuje mať všade poriadok a každého uviesť do obrazu.

Alessandro na mňa hodí nenápadný, šibalský úsmev. ,,Môžem povedať čokoľvek, čo mi napadne?"

,,Čokoľvek." odvetí Meredith.

,,Presne toto som chcel počuť, mama." 

Prechádzame okolo neznámych ľudí, ktorých však Alessandro pozná. Vypočujeme si pár privítaní, gratulácie k úspechu v práci (pravdepodobne im Alessandro niečo natĺkol do hlavy) a samozrejme, gratulácie k novému vzťahu. 

Zakrátko stojíme pod javiskom a Meredith netrpezlivo čaká, kedy skupina dohrá svoju pesničku. V tom ju akoby osvieti, opäť nás schmatne za ruky a opäť si vypočujeme gratulácie k všeličomu. Celý čas sa iba nevinne usmievam, no v hlave mám priam búrku zlých myšlienok. Najlepšie by bolo vytratiť sa a niekam utiecť, lenže Alessandro ma má tak omotanú okolo prsta, že bez neho sa ani na krok nepohnem. 

Smerujeme dozadu za pódium, kde už je našťastie menej a menej ľudí. Čím menej ľudí, tým menej gratulácií. Vďaka ti, sväté zákulisie! 

Alessandro sa na mňa po dlhom čase pozrie a po prvýkrát ma pohľadom povzbudí. Perami naznačí dve nevinné slová - Pokoj, Cica, a žmurkne. 

Chvíľu celá rodina (plus ja) postávane v zákulisí. Malá Emily ma prekvapivo chytí za ruku, čím ma vytrhne z tej veľkej nervozity a rozkošne sa na mňa usmeje. Úsmev jej opätujem a vôbec neviem prečo sa pozriem na Alessandra. Moje vnútorné ja očividne zaujímala jeho reakcia. On sa iba usmeje a pravdepodobne nad niečia začne premýšľať. 

Meredith si tentokrát Emily zavolá k sebe a Alessandro naopak podíde ku mne. Chytí ma okolo drieku, čo ma prekvapivo nezaskočí.

Nakloním sa k nemu, tak aby to len on počul. ,,Takže Alí?" spýtam sa s hraným úsmevom na perách.

Pobavene si odfrkne. ,,Mohlo to dopadnúť horšie. Som zvedavý, ako pomenuje teba." tentokrát sa šibalsky usmeje a dá mi až príliš nápaditú pusu na líce. Mám čo robiť, aby som sa znechutením neodtiahla. 

,,Zatiaľ ti to ide výborne." šepne mi do ucha a narovná sa. Iba myknem kútikom úst. 

Meredith zrazu volá celú rodinu na pódium. Ani som si neuvedomila, že pieseň už skončila. 

,,Lucy, srdiečko, ty tu zostaň, dobre?" prikáže mi a ako odpoveď na tvári vyčarujem súhlasný úsmev.

Všetci sa usadia do kresiel za mikrofónom, hostia stíchnu a ako prvá, s veľkým nadšením a adrenalínom, sa do slávnostnej reči pustí Meredith. ,,Dobrý večer, priatelia!" nasleduje burácajúci potlesk a Meredith pokračuje: ,,Sme veľmi radi, že ste sa zúčastnili nášho charitatívneho maškarného plesu a verím, že sa príjemne zabávate! Neskôr sa dozviete náš večerný program, ktorý vás bude sprevádzať až dokonca večierku. Teraz mi dovoľte privítať môjho manžela a jedného z organizátorov plesu, Roberta!" opäť sa ozve silný potlesk.

Robert klasicky privíta hostí, povie pár slov o význame dnešného večera, porozpráva o príprave a organizácii plesu. Na záver povie pár žartíkov, na ktoré publikum nadšene reaguje.

Potom na javisku privíta svojho o kúsok mladšieho syna, než je Alessandro. Anthonymu došli slová, pretože obaja rodičia pred ním povedali už všetko. Iba sa pochváli, že od mamy dostal funkciu babysitter na celý večer, čiže opatruje Emily. Hostia sa krátko zasmejú, Anthony povie pár slov na záver, a ako povedala ich mama: Nakoniec, ako zlatý klinec prichádza do stredu pozornosti Alessandro. Ľudia z neho šalejú, pretože ho taktiež veľmi dlho nevideli.

,,Veľmi pekne vám ďakujem!" odmlčí sa a počká, kým potlesk neutíchne. ,,Som rád, že sme sa tu dnes večer všetci zišli, aby sme pomohli tým, ktorí našu pomoc potrebujú. Jeden do jedného ste všetci výnimoční, ďakujeme vám, naozaj!" ... opäť potlesk... ,,Ale teraz k veci. Ako spoluorganizátor vám musím povedať, že zorganizovať niečo takéto a k tomu sa venovať práci nebolo nič jednoduché..."

Tou prácou myslí mňa!!!

,,A čo by som to bol za spoluorganizátora, ktorý by si na ples nepozval priateľku?"

Čože?!

,,Dámy a páni, je mi veľkou cťou privítať medzi nami moju priateľku, moje dievča, Lucy Stoneovú!"

Dlaňou ukáže smerom na mňa, a ja zažijem asi najväčší potlesk celého večera. Neviem, či tlieskajú mne, alebo Alessandrovmu veľkému nadšeniu. Každopádne, teraz to nesmiem pokaziť.

Zhlboka sa nadýchnem a vykročím na javisko. Ľudia nadšene kričia, svetlá reflektorov ma osvecujú a ja dbám na to, aby som si zachovala dojatý a ničím neporušený úsmev.

Alessandro ma s otvorenou náručou privíta a prekvapivo mi dá pusu... poriadnu pusu. Až ma musí pridržať, aby som nespadla.

Počujem dojaté híkanie a zároveň povzbudzujúci krik. Alessandro odlepí naše pery, avšak stále som v záklone. 

,,Možno by bolo predsalen lepšie, keby si sa rozhodla ma sama od seba pobozkať. Vyskúšaj to." povie a keďže mi pred večierkom povedal, že ho budem musieť počúvať, urobila som tak, ako povedal.

Keď všetko utíchne a Alessandro sa konečne narovná, dostanem odvahu sa pozrieť do hľadiska. Každého jedného hosťa som si poobzerala, no všimla som si pár nádherných, nezvyčajne modrých očí. Aj v tej diaľke som ho spoznala... a aj ostatných. Chlap, ktorý mi je v tomto nechutnom svete najbližší.

Stál tam Jeff, ktorý ma s kamennou tvárou pozoroval. Naozaj to bol on!

,,Zlatíčko," osloví ma Alessandro. ,,Sme spolu už hodnú chvíľu a musím ti pred všetkými niečo povedať." odmlčí sa a nasadí zamilovaný úsmev, čím mi naznačí, aby som po ňom opakovala. ,,Milujem ťa celým svojim srdcom." 

Zrazu ma chytí za obe dlane a obom sa nám darí usmievať sa, ako ešte nikdy. Myšlienkami som stále pri Jeffovi, pri ktorom by som bola radšej, keby mi tieto sladké slová hovoril.

Alessandro zrazu siahne do vrecka, vytiahne malinkú, červenú, semišovú krabičku a pokľakne predo mnou.

PREKRISTAPÁNA!!!

,,Si moje všetko, ty si viac, než len výzva." 

TIE SLOVÁ!!! 

,,Milujem ťa, Cica. A budem ťa navždy milovať. Vezmeš si ma?"

---
Poďme sa umlátiť pre to, čo plánujem!! :D Ste asi nečakali, ale verte, že budete ešte prekvapení ;) BTW: Tridsať tisíc readov!!! Neverím vlastným ušiam, očiam a všetkému na mojom tele!! 

#Mííša :)