*Strange life*

27.Kapitola

Lucy:

Jeho telo sa nado mnou skláňa, ako veľký štít, ktorý ma bráni pred okolitým svetom. A zaberá to. Vnímam jeho telo, jeho dychtivý pohľad, ktorý hovorí za všetko. Je mnou posadnutý.

,,Č- čo tým myslíte?" zamrmlem bojazlivo.

,,Veľmi dobre vieš, čo tým myslím." uškrnie sa a mne začína behať mráz po celom tele. Chlpy na rukách sa stavajú do pozoru a odolávajú najväčšiemu strachu - Vetru.

,,Prosím." zašomrem a rukami sa zapriem do jeho hrude. Ustráchaným pohľadom naňho pozriem a pýtam si slobodu.

Začo sa mu vlastne ospravedlňujem? Oh, už viem. Porušila som jeho pravidlá.

,,Prosiť ma netreba." povie. Moje dlane sa zapierajú do jeho hrude, upokojujú situáciu a snažia sa držať čo najďalej.

Jeho pery sa opäť približujú k mojim, dotýkajú sa ich a dráždia. Rukami sa zapriem do jeho hrude, čím ho donútim odtiahnuť sa. Chytá ma za obe zápästia a rozdeľuje ich od seba.

,,Poriadne sa nadýchni." šepne mi na perách.

Zalapám po dychu a v tom sa jeho pery opäť ocitajú prisaté na mojich. Dlane má stále studené, čo ma chladí na zápästiach. Cítim v nich ľad, silu a pevnosť.

Zrazu ma prudko chytá za boky, odliepa od steny a presúva sa k umývadlám. Zadkom sa opriem o čierny mramor s bielymi vyrytými žilami a nechávam sa ním pohlcovať. Rukami sa zapriem o hranu mramoru a zakláňam sa dozadu. Alessandro ma podoprie a zamedzí môjmu úniku. Úniku od Vetra.

Zrazu pocítim dotyk na zápästiach a mierny tlak. Neviem sa pohnúť, som chytená do jeho vlastnej pasce a poddávam sa mu. Snažím sa poslúchať a vydržať najviac, ako len dokážem. Nezvládam sa mu brániť a zároveň vzdorovať - je až príliš silný. Jeho dominantnosť a pýcha je väčšia, než čokoľvek na svete. A mňa to desí. Alessandro je vždy o krok vpred, než ja, Jeffrey, Carlos a ostatní. Jeho pery stále chutia po jahodách, ale hlavne po ňom. Je ako dravá šelma, čo sa mi snaží dostať pod kožu. Šelma sprevádzaná Vetrom. Tá ladnosť a dominancia je vskutku fascinujúca; niečo, čo som ešte nikdy v živote nepocítila. Jeho vzdychy sú pre mňa ako neznesiteľná a zároveň aromatická hudba - sú spôsobené mnou. Zalapám po dychu a jeho symfóniu dopĺňam tou svojou.

Alessandro ma surovo chytí za boky a vysadí ma na studenú mramorovú dosku medzi dvoma umývadlami. Na stehne sa mi vytvorí mokrý fľak z malej mláčky mimo umývadla. Odsúvam sa dozadu a unikám z jeho siete. Opriem sa o zrkadlo, prerývane dýcham a hľadím mu do očí. Vidím v nich zlosť, hnev a predovšetkým chtíč.

Alessandro ma chytá za lem môjho trička a po kĺzavom povrchu si ma priťahuje späť. Bránim sa, kopem, no jeho sile nevystačím.

,,Mne sa nikdy nevyrovnáš. Prijmeš ma takého, aký som." šepne zvodne a ja opäť zalapám po dychu.

Pomaly si moje malé telo priťahuje a vžíva sa do toho. Nasadí vraždivé, mučenlivé tempo a veľmi pomaly sa ku mne nakláňa. Snaží sa ma zviesť a vyzerá pri tom neskutočne profesionálne. Jeho pohľadu sa vyhýbam, zatváram oči a zapieram sa rukami do umývadiel.

,,Otvor tie oči." ozve sa pri mojom uchu a automaticky sa skrčím. Oči nechávam zavreté a potláčam nutkanie rozplakať sa.

,,Lucille, vieš, čo so mnou robí tvoje vzdorovanie." opäť sa pri mojom uchu objavuje husia koža a pomaly pokrýva celé telo.

Cítim slzy natlačené pod viečkami a kebyže otvorím oči, nechám im voľnú cestu, čo absolútne nechcem. Alessandro ma nesmie vidieť malú a slabú. Nesmiem byť podriadená...
Ale tou už si.