*Strange life*

40.Kapitola

Lucy:

Dav žien dojato híka, chlapi povzbudzujú Alessandrov odvážne nechutný čin a ja iba stojím ako prikovaná. Alessandro naďalej kľačí a takisto ako ostatní čaká, čo zo mňa vypadne. Jeho šibalské žmurknutie ma vytrhne z šoku a donúti ma pozrieť sa do davu. Nikto iný ma nezaujíma, okrem Jeffa, ktorý sa len tak-tak drží, aby nevybehol na pódium a nezbil Alessandra. Všimnem si ďalších mafiánov, ktorí sa ho snažia upokojiť, no Jeff pozerá len a len na mňa. Potom prekvapivo prikývne hlavou, aby som povedala áno.

Asi omdliem.

Všetci netrpezlivo čakajú a ja sa rozhodnem počúvnuť Jeffa. Pozriem sa naspäť na Alessandra a zahrám to najšťastnejšie malé dievčatko pod mesiacom. Idem sa pomaly rozplakať od šťastia, rukami si ovievam červenú tvár a neschopná ani jedného slova nepretržito prikyvujem. Alessandro sa postaví a ja sa k nemu rozbehnem. Chytí ma do náručia, zdvihne a zatočí sa so mnou. Za tú krátku dobu vo vzduchu mi výsmešne stihne šepnúť: ,,Šialene si ma teraz pobavila." a položí ma.

To vo mne zovrie hnev. Mám pocit, že červenšia už byť ani nemôžem. Alessandro vidí, že každú chvíľu vybuchnem a v tom ma opäť pobozká. Chcem sa mu odtrhnúť, lenže nemôžem. Preto to urýchlim a čoskoro som opäť slobodná.

To je ale irónia...

Dav nadšením neustále kričí, za nami Alessandrova rodina je dojatá a Meredith sa topí v slzách. Vôbec neviem, čo Alessandro plánuje, ale modlím sa, aby to naozaj nemyslel vážne.

Spoločne s jeho rukou na mojom drieku prejdeme k mikrofónu.

,,Pozrite sa na ňu! Na moju ženu! Nie je nádherná?" zavolá nadšene a voľnú ruku vystrie smerom k hosťom. Potom si opäť ku mne kľakne, vytiahne prsteň z krabičky a nasadí mi ho na prstenník pravej ruky. Celý čas sa usmievam ako idiot a už ma z toho začínajú nechutne bolieť lícne svaly.

Zozadu nás zrazu objíme celá Alessandrova rodina, všetci (dokonca aj Anthony) ma vybozkávajú na líca, a obzvlášť malá Emily. ,,Lulu, ty budeš patriť k nám do rodiny! Budeš moja veľká sestrička!" zvýskne a poriadne ma vystíska.

Neviem, čo si mám myslieť. Neviem, či tu mám aj naďalej stáť a usmievať sa ako idiot, alebo mám vziať nohy na plecia a čo najrýchlejšie sa vypariť. Skôr, než sa rozhodnem pre druhú možnosť, Alessandro ma chytí za driek a až na Meredith všetci smerujeme do zákulisia. Meredith hostí ešte zoznámi s večerným programom a neskôr sa poberie za nami.

,,Srdiečka moje, tak veľmi vám gratulujem! Matička skákavá, skoro som zošedivela!"

,,Ďakujeme, mama." Alessandro odpovie skôr. ,,Mohli by ste nás ospravedlniť? O chvíľu sa vrátime."

,,Samozrejme, srdiečko. Ale ponáhľajte sa, do ďalšieho programu nám ostáva necelých desať minúť!" zakričí na nás a my bez slova čo najrýchlejšie mierime do domu. Potajme ho obídeme dokola, aby sme sa vyhli čo najväčšiemu počtu ľudí. Keď si je Alessandro istý, že už nás nemôže nik prekvapiť, z nežného držania na drieku sa stane surové ťahanie za lakeť. Trhnem sebou, ale potom sa ním už nechám viesť.

Zadným vchodom vkročíme do domu, ktorý je presne zariadený podľa Alessandrovho štýlu. Dokonca celá rodina má rada pomaly to isté...

Vyjdeme na schody, ale čosi nás brzdí: ,,Dočerta, spomaľte!" vyhŕknem podkýňajúc sa o vlastnú sukňu. Alessandro nespokojne zavrčí, postaví sa o dva schody nižšie, než som ja a zrazu spraví niečo neuveriteľne nečakané. Chytí ma za boky a prehodí si ma cez plece. Moja masívna sukňa sa prevzdušní a nebyť mojej stability, pravdepodobne by sa vyhrnula.