*Strange life*

21.Kapitola

Lucy:

,,Lucy počuješ ma? Prosím ťa, preber sa zlato!" niekto ma poplieskal na obe líca. ,,Doriti Carlos, nepreberá sa!" počula som hlas plný strachu.

,,Prosím ťa, Lucy! Nerob mi to zlato, vstávaj! No tak, Lucy prosím ťa!" tentokrát mnou potriasol.

Pomaly som otvorila oči a uvidela Jeffa ako nado mnou kľačí a ostatných, dokonca aj Kate, ako okolo mňa tvorili kruh.

Jeff mal hlavu zaborenú na mojom ramene a až teraz som si uvedomila, že ležím na jeho kolenách a jeho ruky mi podopierajú lopatky.

,,Jeff, prebrala sa!" ukázala na mňa Kate. Jeff zodvihol hlavu a zapozeral sa mi do očí.

,,Och Bože. Toto mi už nikdy nerob." tuho ma objal. ,,Čo sa stalo? Si v poriadku?" spýtal sa ustráchane. 

Spomenula som si na to, kvôli čomu som omdlela a spustili sa mi slzy. Keď Jeff opäť vzhliadol ku me, uvidela som, ako mu z pravého oka vytiekla jedna malá nenápadná slza.

,,Alessandro. Vie o nás." šepla som zo strachom v očiach do tých jeho.

,,Prosím?" párkrát žmurkol.

Na zemi som zahliadla ten malý lístoček a podala ho Jeffovi. Položil ma na svoje kolená, roztvoril ho a prečítal si ho.

,,Aká Cica?!"

,,Tak ma po celý ten čas volal." šepla som.

Jeff od zlosti roztrhal lístok a poslal ho kade ľahšie.

,,Ja tam jednu cicu pošlem, vysrať sa mu na koberec!" prerývane dýchal.

Položila som mu ruku na líce a automalicky ho pohladila. ,,Upokoj sa, prosím ťa."

Párkrát sa zhlboka nadýchol a vydýchol.
Máš naňho dobrý vplyv. Opäť sa v mojej hlave ozvalo svedomie Lucy.

,,Poďme dolu, uvarím ti čaj."
My máme čaj?

Jeff ma zdvihol na ruky a postavil sa. Automaticky som si ruky obmotala okolo jeho krku a držala sa.

,,Ale chodiť ešte viem."
Usmial sa.

,,Môžeš vedieť, no tentokrát ťa nenechám."

Nemala som silu brániť sa mu a navyše ma bolel chrbát.  Prišli sme dolu do obývačky a položil ma na sedačku.

,,Lež a ani sa nepohni. Kate, poď prosím ťa so mnou." pokynul rukou smerom ku Kate a tá ho naviedla do kuchyne.

***

,,Ako ti je Lucy?" spýtal sa ma Carlos po dvojhodinovom dohadovaní a vysvetľovaní ohľadom domu.

,,Už je to v poriadku, akurát mám modrinu na chrbte, nič vážne." nohy som si dala do tureckého sedu a vystrela sa.

,,To som rád." odvetil Carlos.

Po dlhom mlčaní sa ozval Jeff. ,,Kate, vieš čo som ti vravel v kuchyni." 

,,Áno. Apropo, našla som si vysokú školu, do ktorej môžme Lucy zapísať," otočila sa ku mne. ,,samozrejme, ak budeš chcieť."

,,Chcem ísť." odvetila som.

,,Dobre, potom ti dám všetky informácie a poviem ti niečo o nej. Ale teraz späť k tomu, čo si mi vravel, Jeff."

,,Dobre Kate, ďakujem ti. Ako som ti už vravel, Alessandro chce to, čo chce a kvôli tomu sme sa sem aj presťahovali. Veď hlavne kvôli nemu sme sa sťahovali aj v Taliansku, no nestačilo to. Dúfali sme, že tu už nám dá pokoj, no neviem si vysvetliť, ako na to prišiel a už vôbec, kedy tam stihol dať ten lístoček. Možno to ani nebol on, ale jeho poskoci, no nikdy nevieš. Čo ak tu bol len pred chvíľou, keď sme sem prišli?"

,,A čo ak tu ešte aj je?" prchko som mu skočila do reči. Všetci sme sa na seba pozreli a vymieňali si neisté pohľady.

,,Možné je všeličo, ale myslím, že by tu nemal byť nikto iný, okrem nás." zapojil sa Thomas.

,,Keď ja neviem. Mám pocit, akoby sledoval každý môj krok a nehodlá s tým len tak ľahko prestať. Bojím sa, že mi opäť nedá pokoj."
Samozrejme, že ti nedá pokoj, veď vie presne kde si a dokonca akú máš izbu!
Som v háji...

,,Počuj, Alessandro ti dá pokoj. Síce bohužiaľ vie, kam sme sa presťahovali, ale budeme ostražití, áno? Dnes s tým už nič nezmôžeme, tak sa aspoň poďme pozrieť do mesta a odreagujme sa." navrhol Jeff. ,,Ale najprv, si idem obsadiť najlepšiu izbu, hneď vedľa teba!" všetci okrem mňa a Kate sa postavili a začali pobehovať po celom dome, ako splašené sliepky.
Nekecám...

Chvíľu sme ich s Kate pozorovali a smiali sa, no prešlo nás to hneď, keď sa mi Kate prihovorila.

,,Kým sa slečinky dohodnú na bývaní, my sa ideme o nich porozprávať, čo ty na to? Musíš mi o nich všetko povedať!" Kate si prekrížila prsty a oprela si o ne bradu. Zasmiala som sa a henď začala vyzvedať.

,,Ako si sa s nimi nakoniec zoznámila? Kto ťa tam priviedol? A čo Jeff? Počula som, že ťa balí." venovala mi jeden šibalský úsmev.

,,Jeff? Ako ma má baliť? On ma... no dobre, možno trochu. Ja vlastne ani neviem. Priviedol ma tam on a to zoznamovanie bolo fakt hrozné." naraz sme sa zasmiali.

,,To viem potvrdiť. Im zoznamovamie nikdy nešlo. Pamätám si, keď sa zoznámili so mnou a ako sme začali spolupracovať. To si mala vidieť!" zasmiala sa, čo ju nachvíľu prerušilo a pokračovala ďalej. ,,Ehm, tak... kto ide prvý? Ja? A prečo? Veď ty si najstarší Carlos, starší majú prednosť."

,,Presne takto som sa s nimi zoznámila aj ja! A to som si myslela, že sa nevedia predstaviť iba mne, no očividne som sa mýlila." a opäť sme vypukli vo veľký hlasitý smiech.

Čo nás však prerušilo, bola menšia hádka hore na poschodí.

,,Daj si odchod Jenkins, to bude moja izba!" počula som Jeffa.

,,Ty si daj odchod Gutt, táto izba sa mi s tých zvyšných páči najviac a preto bude aj moja!"

S Kate sme sa na seba pozreli pohľadom To myslia vážne? a pokynuli si, že sa vyberieme hore za nimi a vyriešime to.

Naraz sme sa postavili, vyšli schody a ako prvá som uvidela Ryana, ako sa drží zárubne dverí a
Jeffa, ako drží Ryana za boky a ťahá ho von z miestnosti. Bolo komické sa na nich pozerať, no museli sme zakročiť. 
Povinnosti volajú...

,,Jeff, pusti ho!" skrýkla som, chytila ho za boky a trhala ho od Ryana. Po pár sekundách Jeffovi sila nevystačila, pustil Ryana a naraz sma sa ztrútili na zem. Ako inak, Jeff ma svojim mohutným telom zavalil, až som nemohla dýchať.

,,Oh, to bolo mäkké pristátie." skonštatoval súsmevom a pomrvil sa na mne.

,,Veľmi vtipné. Vypadni zo mňa!" zatlačila som naňho, no moja kapacita sily bola príliž nízka na jeho váhu. Jeff sa s chuti zasmial a konečne sa postavil. Natiahol ku mne ruku, no ja som mala pocit, že ma práve prešiel nákladiak.

Z dverí izby, o ktorú sa dvaja mafiáni hádali vyšiel Ryan a vyplazil na Jeffa jazyk. ,,Haha, odteraz je tá izba moja!"

,,Vypadni odtiaľ, Jenkins, kým sa chceš dožiť zajtrajšieho rána." povedal Jeff až príliš pokojným hlasom, čo ma donútilo pohľadom vyzvedať.

,,Už len teba sa bojím." odvetil výsmešne.
Jeff sa po ňom zahnal rukou, no Ryan sa mu vyhol nádherným a profesionálnym saltom vzad.
Oh, zabudla som... Ryan ovláda parkour.

,,Prestaň tu na mňa vymýšľať nejaké gymnastické cviky a padaj z tej izby!" zasmiala som sa na slovnom spojení gymnastické cviky.

,,A ty sa nesmej, Stone, lebo sa nasťahujem k tebe do izby!" otočil sa na mňa a ukázal prstom. Začala som sa smiať ešte viac a Kate sa ku mne pridala. Chytili sme sa za ruky a spoločne sa smiali na Jeffovom výbuchu; tipické pubertálne výlevy, akurát v osemnástke a... vlastne hej, koľko má Kate rokov?

Vzala som si ju bokom a moja zvedavoť nado mnou opäť vyhrala. ,,Kate?"

,,Áno?" pomaly sme sa prestávali smiať.

,,Chcela som vedieť, koľko máš rokov. Vyzeráš naozaj dobre, dúfam, že to nie je drzé."

,,Lucy, čo si spadla z višne? Samozrejme, že to nie je drzé. Mám dvadsaťpäť."
Nie, to určite nie...

Tentokrát som smiechom vybuchla ja. ,,Ten bol dobrý! Ale teraz vážne, koľko máš?"

,,Naozaj mám dvadsaťpäť!" vycerila rad bielych rovných zubov.

,,Nechce sa mi ti veriť. Vyzeráš na dvadsať." priznala som a stlačila jej ruky.

,,Lucy, ty si hotové zlato. Ďakujem ti, ale mali by sme ísť pohľadať Carlosa, Edwarda a Thomasa po tomto baráčisku a prísť na to, či sa už zabývali."

,,Súhlas, tým dvom," ukázala som na Jeffa a Ryana. ,,už aj tak nepomôžeme." naposledy sme sa zasmiali a Kate ma naviedla k ostatným izbám.

Na chodbe bol pokoj, chalani sa normálne rozprávali a každý sa opieral o dvere nejakej izby. Pravdepodobne si to už rozdelili.

,,No čo chlapci, ako vám to ide? Ako vidím, už ste si izby podelili." tleska Kate rukami.

,,Áno a vedľa sme počuli nejaký hluk. Že sa hentí dvaja zas hádajú?" spýtal sa Thomas a podišiel k nám.

,,Čo od nich čakáš?" pokrčila som ramenami a nevinne sa usmiala. Thomas mi úsmev opätoval a párkrát súhlasne prikývol hlavou.

,,Ideme teda do toho mesta?" spýtal sa Carlos a spoločne s Edwardom sa pridali k nám.

,,Samozrejme, že áno. Poďme za tými dvoma a odtiahnime ich od tej izby." všetci sme naraz prikývli a vydali sa opäť k nim.

Na chodbe bolo prekvapivo ticho a v izbách nik nebol.

,,Asi budú dole." povedala som do prázdna a vybrala sa do obývačky. Ako som predvídala, boli tam, sedeli na gauči a na niečom sa dohadovali. Akonáhle ma Jeff zbadal, prestal rozprávať, nenápadne sa usmial a natiahol ku mne ruku. ,,Poď si sadnúť."

,,Pôvodne som chcela ísť do mesta." odvetila som a ignorovala Jeffovu stále natiahnutú ruku ku mne. ,,Kým ste vy bojovali o izbu, s ostatnými sme sa zhodli, že pôjdeme do mesta popozerať si new York." dodala som.

Jeff si plesol po stehnách, postavil sa, podišiel ku mne a lakťom sa oprel o moje rameno.

,,Tak na nič nečakajme slečinky a poďme!"