*Strange life*

19.Kapitola

Lucy:

Sedíme v lietadle; až veľmi luxusnom lietadle.

Ani vo sne by mi nenapadlo, že budem sedieť v súkromnom lietadle mafiánov... s mafiánmi.

,,Pripravte sa, budeme štartovať!" zakričal Carlos na celé lietadlo.

Pripútala som sa a cítila, ako sa lietadlo rozbieha po dráhe. Toto som z celého lietania milovala najviac. Tú rýchlosť, vzlietnutie, a následné zatlačenie do sedadla. Momentálne do nejakého kresla, alebo čo. Je to mimoriadne pohodlné.

Oproti čelím Jeffovmu pohľadu a úškrnu, ktorého sa nevie zbaviť. Prstami si šúcha bradu a celú ma pozoruje. Akoby nad niečim premýšľal a bavil sa na svojom vlastnom vtipe.

,,Čo je?" spýtala som sa ho. Jeho úškrn sa zväčšil a zahľadel sa mi do tváre.
,,Nič, nič," plesol si po stehnách.
,,Myslím, že by si si niečo dala na pitie. Hneď ti prinesiem," zvrtol sa a postavil sa.
,,Ale ja nechcem-"
,,Žiadne odvrávanie a nechaj to na mňa." žmurkol a už ho ani nebolo.

Je to zvláštne, pretože vždy keď lietadlo vzlieta, mali by pasažieri sedieť pripútaní na mieste a nie pobehovať po celom lietadle. Myslím, že všetci to majú na háku a ich osobný pilot James, ako som sa dozvedela taktiež.

Ryan a Edward sedeli spolu v kreslách, a Carlos s Thomasom si niekam odbehli ešte pred vzlietaním.

To som tu jediná vzorná?

Záťaž v lietadle ma tlačila do kresla, alebo sedadla... alebo čo to vlastne je, a po prvýkrát som pozrela von oknom.

Páni...

Letíme poriadne vysoko, už ani rozdelenie polí nie je vidno. O mestách a dopravných prostriedkoch ani nehovoriac. Teším sa, keď budeme konečne letieť nad nejakým morom, alebo oceánom.

Z myšlienok ma vytrhli Jeffové rýchle, obratné, no popritom ladné kroky. ,,Nech sa páči, tuto to máte." podal mi pohár so šampanským. Teda myslím, že to je šampanské a navyše s plávajúcim kúskom jahody.

,,Čo to je?" Privoňala som k tomu.
,,Dom Perignon. Je považované za jedno z najklasickejších šampanských. Počet fliaš sa vo svete veľmi rýchlo míňa a preto je veľmi obtiažne toto šampanské zohnať, a jeho cena neustále stúpa. "

Chlipla som si. Bolo naozaj výborné a dobre vychladené. Mafiáni sa vyznajú.

,,Chutí?" spýtal sa a tiež si decentne odpil.
Jeho chuť sa mi rozplývala na jazyku.
,,Je výborné." odpila som si.
,,To som rád. Ochutnaj tú jahodu,"

Ukázal smerom k môjmu poháriku. Naháňala som jahodu v celom pohári, no nedarilo sa mi, a Jeff sa na mne iba smial.

Nakoniec som ju schytila medzi zuby a vsiakla do úst. Bola naplnená lahodným šampanským, ktoré jej dodávalo ešte lepšiu chuť.

,,Prosíš si ešte jednu?"
,,Áno."

Jeff vytiahol mysku plnú jahôd, zobral do ruky klieštiky, nabral dve polovice jahody a hodil mi ich do poháriku.

,,Druhá je grátis."

Usmiala som sa, priložila si pohárik k perám a odpila si. Jazykom som si prešla po spodnej pere a utrela si pár kvapiek šampanského.

,,Asi ti tých jahôd budem dávať viac." palcom si podoprel bradu a ukazovákom si prešiel po pere.
Odpila som si ďalší dúšok. ,,Prečo?"
,,Je fascinujúce sledovať ťa, ako ješ jahody ponorené v Dom Perignon."

Zasmiala som sa a opäť si chlipla zo šampanského.

,,Nalejem ti ešte?" povzniesol ruku s fľaškou.
,,Ty si nedáš?" ignorovala som jeho otázku.
,,Možno áno, ak si dáš ty."
,,Myslím, že ešte jeden si môžem dať." Podala som mu pohárik a následne doň nalial šampanské.
,,Ďakujem."
,,Potešenie je na mojej strane." žmurkol.
Zamračila som sa.
,,Počuj Jeff, baví ťa to žmurkanie?"
,,Samozrejme, že áno. Ja zásadne nerobím veci, ktoré ma nebavia."
,,Čo je na tom tak zábavné?" spýtala som sa narovinu.
,,To, ako sa usmeješ, vždy keď to urobím."
Ja sa usmievam?! Vždy?!
,,Č-čože? J-ja... odkedy." zakoktala som sa, čo ho, ako vidím, pobavilo.
,,Odjakživa. Už od chvíle, keď som na teba žmurkol prvý raz. Odvtedy mám chuť, robiť to neustále." zas to urobil.

Premáhala som sa, aby som sa neusmiala, a Jeff to na mne zjavne videl.

,,Prestaň sa tomu brániť. Preto tak rád žmurkám. veľmi sa mi páči tvoj úsmev," odmlčal sa, a sústredil sa na nalievanie šampanského. ,,Navyše, keď je spôsobený mnou."