*Strange life*

1.Kapitola

 Lucy:
(o štyri roky neskôr)

,,Lucy vstávaj, zlato."

Zobudím som sa na sladký hlások mojej matky. Znepokojene otvorím oči a ocitám sa v mojej izbe. Aké fascinujúce...

,,Zdá sa ti, že by som sa dnes niekam chystala? " odpovedám jej.

Posledný čas som neskutočne zlenivela a nedávno som prišla na to, že leňošenie je tá najlepšia vec v živote, hneď po orieškovom latté s karamelovou penou navrchu a ovocným cheesecakeom.

,,Zlato, musíš do školy." opäť sa ozve zdola. Počujem matkin zadychčaný hlas a až príliš veľa treskotu šuplíkov. Skoro každé ráno sa niekam ponáhľa a dnešný deň nie je výnimka.

,,No a čo?" odpovedám hlasom a lá Celú ťa mám v paži.

,,Zlez dole, lebo si po teba prídem!" zakričí a v tom počujem ďalšie tresnutie šuplíkom.

Vyleziem z postele, ponaťahujem sa a snažím sa pribrzdiť mierne kolísanie pri udržaní rovnováhy. Ako inak, vždy si musím naspäť sadnúť, pretože lenivosť nado mnou vždy vyhrá. Snažím sa prebrať, ale ide to vôbec?

Skrz rolety v mojej malej útulnej izbe prejde tenký lúč slnka a udrie mi do očí.

,,Stoneová, nenúť ma vkročiť do tvojho kráľovstva!"

,,Už som hore!" šteknem.

,,Tento tón na mňa používať nebudeš, mladá dáma!" odvetí mama.
Sakra, nerozprávaj sa tak so mnou!

,,Nehovor mi mladá dáma a už vôbec ma nevolaj Stoneová!" oponujem a cítim, že sa schyľuje ku každodennej hádke s krkom rodiny. Hlava rodiny je samozrejme otec a ako sa hovorí - krk vždy hýbe s hlavou.

Z myšlienok ma vyruší fakt, že ak dnes nemám náladu na hádky, budem musieť ísť dole. Už nech sa s Kelly presťahujeme do nášho vysnívaného domu!

,,Prečo si ešte v pyžame?" čuduje sa uponáhľaný krk rodiny, keď prídem dole.

Podídem k nej, chytím ju za rameno a nachvíľu ju zastavím v pobehovaní po celom dome. ,,Mami, ja sa dnes nikam neponáhľam." reagujem uvoľnene s miernym náznakom sarkazmu.

,,Preboha, Lucy! Vypadni sa obliecť!" vyhŕkne.
Lucy obleč sa, Lucy choď do školy... Lucy hento, Lucy tamto... Áno, plukovník!

,,Lucy!" zvreskne krk. Pobehuje po dome ako šialená a do kabelky si hádže veci hlava-nehlava, zatiaľ čo ja pokojne stojím na mieste so založenými rukami na hrudi. Dnes jej to čertovsky dobre pristane.

,,Mami, dnes vyzeráš až príliš úchvatne na to, aby si ukazovala tú naštvanú žilu na tvojom čele."

Rýchla strela sa konečne predo mnou zastaví a nahnevane našpúli pery. ,,Z toho len tak ľahko nevycúvaš." podotkne.

Rukami si beznádejne buchnem do stehien a pretočím oči. ,,Ešte niečo?"

,,Choď už, inak ti zobe-"

,,Zoberiem všetku dôstojnosť? Veď už idem."

Otrávene sa zvrtnem, vybehnem po schodoch a opäť sa ocitám v izbe osvetlenej ranným slnkom. Otvorím šatník a nemo doňho hľadím. Čo si dnes oblečiem?

Po dlhom váhaní si vystriem ruku a vytiahnem rifľové kraťase nad pás, obyčajné čierne tielko a vzorovaný sveter. Lenivo sa prezlečiem a namierim si to do kúpeľne. Učešem som si vlasy a na pár nedostatkov na tvári nanesiem tenkú vrstvu make-upu. Veď poznáte to - ženská v kúpeľni. Avšak nijako extra sa nemaľujem, pretože to nepotrebujem.

Poslednýkrát sa usmejem na svoj odraz v zrkadle, otáčam sa a rútim sa dolu schodmi. Mama stále behá ako splašená, na čom ja iba pokrútim očami, no v tom mi napadne niečo, na čom sa dobre zabavím.

Po špičkách a hlavne pomaly sa k nej zakrádam, postavím sa za ňu a prudko jej chytím ramená. ,,Kam sa si tak vyštafírovala?" vysolím zo seba.