*Strange life*

23.Kapitola

Jeff:

Plakala. Moje zlato plakalo. Ak to bol ktokoľvek, alebo čokoľvek... tak počkať.

,,Lucy, prečo ťa tak nemôžem-"

,,Bol tu! V mojej izbe. On mi to zakázal. Jeff, prosím ťa, urob s tým niečo! Mne to oslovenie pripadá v poriadku, ale jemu sa to nepáči. Jeff, on nás tu našiel, on nás videl v tej malej tmavej uličke! Musela som mu všetko povedať. Vytiahol to zo mňa! Jeff, ja už ho nechcem nikdy v živote vidieť, ale on ma vidí stále! Povedal mi to. Bojím sa ho. Nechcem ho už nikdy cítiť!"

Bola až priveľmi vystrašená a zvierala ma tak silno, ako len dokázala. Mala ruky prepletené na mojej šiji a ja som na oplátku držal jej driek. 

,,Pokoj zlato... teda... prepáč... Lucy." rýchlo som sa opravil. Cítil som, ako stuhla.

,,Nie, nie, nehovor mi tak, prosím ťa." žobronila a lepila sa na mňa.

V mojom tele vrela neskutočná zlosť, ktorá chcela vypuknúť na povrch, no udržal som sa. Keď vypukne, som schopný rozbíjať všetko, čo mi príde pod ruku. Momentálne sa pod mojou rukou nachádza Lucy, ktorej by som nikdy v živote neublížil.

,,Len sa upokoj, pššt, už som tu pri tebe, bude to dobré, naozaj."

,,Nie, Jeff! Nebude to dobré! To si mi už miliónkrát vravel a nikdy to nebolo dobré."

Pomaly som ju púšťal a chcel jej utrieť slzy, ktoré sa vpíjali do môjho trička, no nechcela ma pustiť a ešte viac ma stisla.

,,Prosím Jeff, nepúšťaj ma." vzlykla.

Zabijem ho! Alessandra? Áno!

,,Som tu pri tebe, nepustím ťa, Krpec." posledné slovo som povedal s miernou obavou, pretože neviem, či jej náhodou zakázal aj toto. 
Mojej Lucy nebude nikto nič zakazovať. Nikto.

,,Hej, počuli sme krik aj plač, čo sa tu... dopekla." zarazil sa Ryan a ostatní, akonáhle nás uvideli v objatí.

,,Lucy, čo sa stalo?" pribehol k nám a pohladil Lucy po chrbte.

,,Bol tu... S ňou." odpovedal som za ňu.

,,Do riti." zaklial. ,,Kedy to stihol? A prečo si na nás nezakričala?"

A v tom mi to došlo. Ona na mňa kričala. Ja som taký debil! Mohlo mi napadnúť, že sa nezľakla nejakého pavúka! On jej to určite nakázal, aby mi to povedala. Vždy, keď som bol pred dverami, on si na ňu dovoľoval v tej prekliatej izbe.

,,Ja som taký blázon." priznal som.

,,Nemal si o tom ako vedieť." upokojovala ma Lucy.

Ryan sa spoločne s Carlosom, Thomasom a Edwardom rozbehli preč z chodby, dole po schodoch a pravdepodobne von z domu. Kate sa k nám postavila a oboch nás objala. Bol som naozaj rád, že je tu teraz s nami. Nikto iný žene nerozumie tak dobre, ako žena.
Ženy ženám...

,,Prinesiem ti niečo, Lucy?" spýtala sa starostlivo.

,,Nie, ďakujem." odpovedala a ešte viac zaborila hlavu do môjho ramena.

,,Prines jej čaj, prosím ťa. Budeš taká dobrá?" prosebne som sa spýtal a hneď dostal kladnú odpoveď. Kate sa otočila, zišla po schodoch a už jej nebolo.

Cítil som, že sa obaja ledva držíme na nohách a pomaly som nás posadil na zem. Lucy sa ma neochotne pustila a sadla si do tureckého sedu. Rozkročil som nohy a vystrel pozdĺž jej tela na každej strane. Prisunul som sa bližšie a chytil ju za ruky. Momentálne som sa bál o akýkoľvek kontakt s jej telom, no očividne jej to nevadilo.
Chvalabohu.

,,Prepáč, za to tričko." utrela si slzy a ukázala na moje premočené rameno.

,,Za to sa absolútne netreba ospravedlňovať. Je to nepodstatné." povzbudivo som sa usmial a videl, ako sa mi snaží úsmev opätovať. Prikrčila si kolená k hrudi, objala ich a zaborila si do nich hlavu. Vytvorila medzi nami malý priestor, ktorý som hneď svojim prisunutím vyplnil. Tuho som ju objal a pocítil, ako mi ruky obmotáva opäť okolo krku.

,,Som tu s tebou zla... Lucy."
Doparoma. Jeffrey, drž zobák!

,,Ďakujem, Jeff."

,,Prečo ti nemôžem hovoriť... veď vieš ako."

Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Mierne sa upokojila, no to aj tak nestačilo na jej jemné, roztrasené telo.

,,Alessandro povedal, že ak mi ešte raz tak povieš, môj trest bude omnoho horší."

Odtiahol som sa od nej, chytil ju za líca a zdvihol jej hlavu.

,,Aký trest?"

,,Za to, že som sa s tebou bozkávala, aj keď mi to zakázal."

A tu už som začínal kypieť.

,,Už ma za to potrestal, ale myslím, že to ani zďaleka nebolo všetko."

,,Ako ťa potrestal? Čo ti urobil?" spýtal som sa čo najpokojnejšie, ako to len išlo.

,,Dokazoval si svoju dominantnosť. Bozkom."

,,Čím?!" jednu ruku som pustil a zaťal v päsť.

,,Presne tak." a opäť sa rozplakala. Bola tak nevinná a bezbranná, no samozrejme najslabší si to musí najviac odskákať.
Ja som taký idiot! Prečo som to dopustil? Nenávidím sa...

,,Jeff, priniesla som ten čaj." Kate sa k nám zohla a podala mi šálku čaju. Chlipol som si; mätový, ten máme obaja najradšej.

,,Krpec, ochutnaj, Kate ho vždy vie vynikajúco pripraviť." usmial som sa na ňu. Kate mi úsmev opätovala a perami naznačila slovo ďakujem. Lucy zdvihla hlavu, chytila šálku za uško a odpila si. 

,,Ďakujem, Kate, je naozaj výborný." usmiala sa a opäť si odpila. Zobral som jej ho a taktiež si vychutnal ten úžasný čaj. Pamätám si, keď nám Kate po prvýkrát varila čaj; nikdy som ich v láske nemal, no odvtedy, keď vidím šálku s čajom, vždy dostanem chuť.

,,Som rada, že ti chutí, Lucy." odmlčala sa a zvláštnym pohľadom pozrela na mňa. ,,Aj tebe, Jeff." dodala.

,,No poď, Krpec, pôjdeme si sadnúť dole a tam nám všetko povieš, áno?" pohladil som ju po chrbte, na čo ona prikývla a pomaly sme sa spoločne s Kate, ktorá zobrala čaj, postavili. Objal som ju okolo drieku a ľavou rukou si preplietol prsty s tými jej.

Zišli sme dolu po schodoch a zarazili sa, keď sme nikde nevideli Carlosa, Thomasa, Edwarda a Ryana.

,,Kate, zober ju a sadnite si." povedal som s pohľadom upreným dopredu. Pomaly som púšťal Lucy a Kate ma ochotne nahradila v jej opatere.

Rýchlim krokom som vyšiel von a obzeral sa po chalanoch, no nikde nikto. Obišiel som bazén a prešiel dozadu, skadiaľ som počul nejaké volania a krik.

,,Alessandro, ty prasa jedno dotieravé! Vylez z toho chlieva! My vieme, že tu niekde si!" bol to Edward. Išiel som za hlasom a po chvíli našiel chalanov, ako sa prechádzajú hore-dole po celej záhrade. Nemal som čas obdivovať exteriér tohto pozemku a podišiel som k nim.

,,Doriti, Jeffrey, nemôže byť ďaleko!" zakričal Edward, akonáhle ma uvidel. 

,,Myslíš, že ja o tom neviem? Určite nás ten zasran vidí a robí si z nás len prdel!" odvetil som nahnevane. Rýchlim krokom sme k sebe nakráčali a začali sa obzerať.

,,Robí z nás Šašov, nezabúdaj." povedal pokojne Carlos a spoločne sa s Thomasom a Ryanom postavili k nám. 

,,Gratulujem Sherlock."

,,Jeffrey, upokoj sa." vyprskol na mňa Ryan.

,,Dopekla ako? Už tretí krát ju mal vo svojej hrsti a ja sa mám upokojiť?!"

Thomas ku mne o krok pristúpil a stáli sme tvárou v tvár. Dvaja vysoký ľudia. ,,Doriti a myslíš si, že týmto to uľahčíš? Akurát si medzi sebou vytvárame konflikty a to je to posledné, čo v tejto situácií potrebujeme. Jeffrey, drž už hubu a nestresuj!"

,,Ja ti dám držať hubu!" od nervov som zdvihol ruku, a keby ma Ryan nezastavil, neviem, ako by Thomasova tvár skončila.

,,Prestanete sa hádať? Ste ako malé deti dočerta! Niežeby ste hľadali toho idiota, vy sa tu radšej hádate ako dve deti o hračku na tom zasranom pieskovisku! Doriti, obaja sa upokojte!"

,,Dopekla, Thomas, prepáč, ale naozaj-"

,,Všetko odpustené, padajme hľadať toho zasrana." skočil mi do reči a rozprával tak rýchlo, ako som to od Thomasa ešte nikdy nezažil. Všetci sme sa rozpŕchli a hľadali náš cieľ na každom kúte záhrady. Po dlhšej dobe hľadania a prezerania, sme sa rozišli aj mimo záhrady a ďaleko od domu. So mnou išiel Edward a ostaní išli na iné strany.

Prešli sme okolo lúky, popri lese a ďalej po ceste. Bola tma a niečo po polnoci, čiže sme absolútne nevedeli, kam ideme.

,,Jeffrey, on tu už nebude. Je to až príliš ďaleko-"

,,Pst!" zdvihol som k nemu ukazovák a prerušil ho. ,,Počul si to?" spýtal som sa a upieral pohľad do diaľky. 

,,Nič som nepočul." skonštatoval pokojne.

,,Nie, nie. Akoby v tom lístí niečo zašuchotalo. Poďme bližšie." šepol som, a kývol rukou na náznak, aby išiel za mnou.

,,Jeff, naozaj tam nič nie je."

,,Ja viem, čo som počul. Niečo tam je." pomaly som išiel bližšie a bližšie.

Zrazu spod krovia vybehla malá veverička.

Edward ma zozadu chytil za plece a pokrútil hlavou. ,,Nuž, stáva sa aj v lepších rodinách." povzbudivo ma pobúchal po pleci, otočil sa a vykročil preč.

,,Prečo nemôžeš byť Alessandro?" spýtal som sa malej, hnedej veveričky, ktorá sa po vyslovení jeho mena rozutekala preč. Pravý kútik som zdvihol do jemného úsmevu. ,,Ani zvieratá ťa neznášajú." povedal som do vetra, otočil sa a dobehol Edwarda.