*Strange life*

2.Kapitola

Lucy:

Ten chlap bol naozaj zvláštny. Ako si vôbec cudzinec môže toto dovoliť? Byť tak blízko neznámemu človeku – bolo to niečo nové a zároveň niečo veľmi fascinujúce. A ešte k tomu, keď bol tak šarmantný. Ale ten hlas... ako keby som ho už niekedy počula, no za žiadnu cenu si neviem spomenúť, kde. Trebárs v nejakom filme, ktorý som kedysi dávno videla... Áno, určite to musel byť niekto, kto má podobný hlas ako nejaký slávny herec.

Niečo na tom chlapovi bolo, no absolútne netuším, čo som na ňom mohla vidieť. Modré oči? Slušná výška, či už to najjemnejšie strnisko na brade? Každopádne na to námestie nejaký čas rozhodne nevkročím...

***

Keď po dlhom a namáhavom fotení náhodných ľudí skončím, rozmýšľam, kam pôjdem ďalej. Z vrecka vytiahnem svoju starú Nokiu a pozriem sa, koľko je hodín. V Miláne čas uteká ako strela. Už len na prekvapivo opustenom námestí San Babila, pri mohutnej fontáne som strávila skoro dve a pol hodiny, a zdalo sa mi to ako necelá hodina. V tom si opäť spomeniem na neznámeho chlapa so známym hrubým, chrapľavým hlasom. Potrasiem hlavou v snahe naňho zabudnúť a po čase sa mi to konečne aj podarí.

Prechádzam cez prechod, no v strede čiernobielej zebry tesne pri mne zastaví nejaký mladík v čiernom športovom mercedese a na ceste vytvorí čiernu stopu od pneumatík.

,,Dávaj pozor, ty magor! Si slepý, že nevidíš dievča na prechode?!“ zakričím naňho a bez akýchkoľvek ďalších scén namosúrene pokračujem ďalej.

Kráčam pokojnými ulicami, stále frustrovaná tým sviatočným vodičom. Nenápadne fotím momentky neznámych ľudí a sem-tam sa na zrkadlovku usmejem, pretože niektoré zábery sú naozaj podarené. Najjednoduchšie a najefektívnejšie sa však fotia deti, pretože oni menia grimasy zo sekundy na sekundu. Preto keď si zameriam na malého hnedovlasého chlapca, mám úsmev doširoka vykrútený.

,,Táto sa ti naozaj vydarila.“ ozve sa za mnou povedomý hlas. Otočím sa za ním a vidím mladého a šarmantného modrookého neznámeho.

,,Tak po prvé, my sme si nepotykali. A po druhé, vy ma sledujete?“ spýtam sa s miernym náznakom prekvapenia.

Ten chlap sa mi pozrie do očí a pobavene sa usmeje. ,,Povedzme, že som išiel okolo.“

,,Prečo všade dávate to povedzme?“

,,Tak mi nájdi synonymum. Poznám ich pomerne dosť.“ zapradie s úškrnom na tvári a založí si ruky na hrudi.

,,O synonymum tu predsa nejde. A keď ich poznáte tak veľa, prečo si teda jedno nevyberiete?“ arogantne našpúlim pery a zopakujem jeho gesto so založenými rukami.

,,Pretože chcem, aby si bola aj ty trochu kreatívna.“
A opäť mi tyká...

,,Ja zas chcem, aby ste ma prestali sledovať a dali mi pokoj.“ odpoviem.

Chlap si odfrkne a s pobaveným úsmevom pokrúti hlavou. S prižmúrenými očami a našpúlenými perami naňho hľadím a keďže nedostávam žiadnu odpoveď, bez slova sa zvrtnem na odchod. Zrazu ma chytí za predlaktie a otočí ma k sebe.

,,No dovoľte!“ zhíknem.

,,Takto sa so starším človekom nerozpráva, mladá dáma.“ pokarhá ma skrz zaťaté zuby a ešte viac upevní stisk na mojom predlaktí.

,,Možno by ma ten starší človek mal nechať na pokoji!“ syknem mu do tváre a periférnym videním zbadám, ako sa k nám otáčajú zvedavé hlavy okoloidúcich ľudí.

Ten chlap sa ku mne nebezpečne blízko nakloní a hrozivo sa na mňa pozrie. ,,Mám pocit, že si až príliš drzá. Začína sa mi to páčiť, no pri tejto vlastnosti dokážem byť až príliš nebezpečný.“ šepne tým svojim hrozivým hlasom tak potichu, že to sotva počujem ja. Vražedným pohľadom naňho pozriem a v tom cítim, ako sa stisk na mojom predlaktí bleskurýchle uvoľní. Mierne moju ruku odsotí a v tom ja o pár myšacích krôčikov cúvam dozadu. Upravím si fotoaparát na krku, no pohľad z jeho modrých očí len tak nespustím. Nakoniec sa obratne otáčam, no opäť ma zastaví trhnutie za ruku a tentokrát ma prstami drží za dlaň.

,,Nabudúce na fotkách nenechávaj toľko voľného priestoru nad hlavou.“ poradí mi, palcom ma pohladí po hánkach a opäť ma púšťa. Neodpovedám mu a s naštvaným pohľadom sa otáčam dúfajúc, že ma do tretice nezastaví. K podivu slobodne vykročím vpred, no nemôžem si odpustiť cítiť jeho pohľad na mojom chrbte. Zrýchlim krok a bez prestávky kráčam domov.

Tentokrát som sa rozhodla ísť pešo a nie autobusom, pretože nechcem riskovať dlhé čakanie na zastávke a vedieť, že ten chlap niekde nenápadne taktiež čaká. A možno ma celú cestu domov sleduje, napadlo mi. Po celý čas sa za seba a navôkol pozerám, skúmam každučkú uličku s nádejou, že nezbadám voňavého fešáka v silno modrom obleku.

Netrvá dlho a ocitám sa pred našim útulným bielym domčekom. Prídem ku dverám, strčím kľúč do zámku a následne dvere otváram. Počujem praskanie oleja, čo znamená, že mama opäť niečo varí. To som zvedavá, ako experimentuje tentokrát, pretože, (skrátene povedané)  moja mama jednoducho nevie variť. V skutočnosti sa jej iba pár vecí podarilo – dokonca si pamätám, ako Erika z jej jedla prehnalo... Ach jaj, môj milovaný Erik...

Veľakrát som mame chcela kúpiť kuchársku knihu, a tak som aj raz urobila, no iba na ňu sadá prach na najvyššej poličke v kuchyni. Mama sa nikdy v samouke nevzdala a aj keď som jej chcela pomôcť, bolo to len samé – Ja to zvládnem sama... Už to skoro bude hotové... Ježišmária, ktorý čistiaci prostriedok dokáže odstrániť spáleniny z panvice?

,,Už som doma!“ zavolám popri zatváraní dverí.

,,Ahoj, zlato! Prepáč, ale mám tu vcelku dôležitú prácu!“ ozve sa z kuchyne a v tom olej začne praskať ešte viac.

Vyzujem si topánky, schovám zrkadlovku do batohu, ktorý položím na svoje zvyčajné miesto za botníkom a podídem do kuchyne.

V celej miestnosti sa dymí a mama vtipne pobehuje s utierkou v ruke.

,,Bola si v škole, Lucy?“ spýta sa popri zaháňaní sa a zatiaľ na mňa ani raz nepozrie.
Keby si ty len vedela...

,,Samozrejme, že som bola.“ odvetím s prihlúplym úsmevom na perách.

,,Dobre, len dúfam, že ma nepodvádzaš.“ povie s tým jej prísnym tónom hlasu, ktorý používa vždy, keď niečo myslí úplne seriózne.

,,V tomto by som ti neklamala.“

Pomalým krokom a s rukami za chrbtom podídem k sporáku a všimnem si ten experiment na hliníkovej panvici.

,,Tak tieto čierne rezne už asi moju žalúdočnú sústavu nenavštívia.“ zapradiem s kyslím výrazom.

Mama si povzdychne a otvorí všetky okná hádam na celom dolnom poschodí v dome.

,,Som mizerná kuchárka.“ posťažuje si so zúfalým hlasom a skloní hlavu.

Zľahka k nej pricupitám a oviniem si ruku okolo jej ramien. ,,Áno mami, si mizerná kuchárka, no to ma nezastaví ťa niečo naučiť.“ poviem hrdo.

,,Ďakujem, Lucy, no neviem, čo na to povie George.“ zapradie a v tom sa moja vysmiata tvár mení na kyslú kapustu.

Ah áno, zmienka je tu o mojom otcovi, avšak ten titul „otec“ mu už dávno neprináleží. Nie potom, ako mamu zbil za to, že mu z trafiky nepriniesla športové noviny, a keby len to...

Rok od Erikovej nehode sa poriadne zmenil, začal piť a pravidelne mamu mlátil pre nič za nič. Začal sa jej vyhrážať a nie málo krát sa stalo, že mama dostala poriadny výprask za to, že nebolo dobre navarené. Najhoršie na tom je, že som jej nikdy nedokázala pomôcť.

A tak sme spoločne umyli riad a začali sme pekne od začiatku variť moju špecialitu – Talianské lasagne.  

***

,,Hmm... Lucy, tie lasagne sú výborné!“ pochváli ma mama, keď všetci traja dojedáme zvyšky z tanierov.

V tom sa však zarazí a vystrašeným pohľadom na mňa pozrie, no hneď ju zachránim. ,,Vidíš mami, aké skvelé jedlo dokážeš navariť? No neviem, čo by si robila, keby som ti vtedy nepodala soľ.“ opäť sa prihlúplo usmejem a jedným očkom pozriem na otca, ktorý má úplne kamennú tvár podoprenú v dlaniach.

,,Neviem, čo by som bez tej soli robila.“ vyhlási nemotorne.

,,Otec, čo povieš?“ spýtam sa s nádejou nadviazať nejaký kontakt.

On však len mlčí, raz sa pozrie na mňa a raz na mamu. Obom nám behá mráz po celom tele a modlíme sa, aby ostal aj naďalej pokojný, ako doteraz.

,,Myslím, že sa prekonávaš, žena moja.“ prehovorí nakoniec. ,,Je to až k podivu, že Lucy, ktorá čo to vie uvariť bola prítomná osobe, ktorá variť nevie, a predsalen sa jej podarila taká špecialita.“

,,Otec, ja som mame iba asistovala.“ v rýchlosti mu skočím do reči.,,Toho, čo mam pripravila som sa ani len nedotkla.“ zaklamem, no snažím sa hrať čo najpresvedčivejšie.

,,Dobre teda,“ odsunie stoličku a ako naschvál pomaly prechádza okolo matky. ,,Hádam mi naklameš, Marilyn.“ prstami jej prečeše vlasy a odchádza od stolu.

Mama si znepokojene vydýchne, no keď ju povzbudzujúco chytím za dlaň, zdvihne sklonenú hlavu a usmeje sa na mňa.

,,Som s tebou, mami. Nedozvie sa to.“ poslednú vetu poviem pošepky a palcom ju pohladím po chrbte ruky. ,,Tak, poďme upratať ten riad.“ zvolám už trochu hlasnejšie a mám domnienku, že to otec počul, čo, samozrejme, bolo mojim cieľom.

Naraz sa postavíme, zoberieme všetok riad a položíme ho do drezu. Postupne všetko poumývame a keď skončíme, nenápadne si vezmem batoh a poberiem sa do izby.

Vytiahnem fotoaparát a začnem si prezerať fotky z dneška. Keď narazím na fotku malého hnedovlasého chlapca, opäť si spomeniem na veľkého hnedovlasého chlapa. Až mi behá mráz po chrbte; dúfam, že už ho nikdy v živote neuvidím.

Pohodlne sa usadím s nekonečnými myšlienkami o mužovi v obleku a popritom si prezerám dnešné zábery. Hodnú chvíľu nehybne sedím, keď zrazu zdola započujem zúfalý ženský krik, prosenie a následne silné vzlykanie.

,,Mama!“ zakričím a hneď na to sa rútim dolu po schodoch. Vidím, ako otec drží mamu pod krkom a jeho mocnou silou jej bezvládne telo tlačí na stenu. Jej pleť kompletne stratila zdravú farbu a nahradila ju modrá spojená s odtieňom fialovej.

Rýchlo šprintujem k nemu a snažím sa ho od mamy odtlačiť, avšak moja sila sa tej chlapskej ani zďaleka nevyrovná.

Schytím ho za zápästie a s priškrteným krikom sa snažím mame pomôcť. ,,Otec, nie! Prosím!“ zarevem zúfalo.

Mama už bezvládne stojí na mieste, no v tom otec stisk okolo jej krku uvoľní a odsotí ma preč. Jej mučené telo nešikovne spadne a narazí si temeno hlavy o roh drevenej skrinky, ktorá stojí hneď po maminej pravici. Ostro spadne na zem a len tak bezvládne leží.

,,Mama, mama! Doriti, mama, vstávaj, prosím ťa!“ potrasiem ňou, no nereaguje. Oboma rukami ju chytím za len zástery a pokúšam šťastie ešte zopárkrát – kričím, volám na ňu, no nič nezaberá.

,,Jej už nepomôžeš, srdiečko.“ ozve sa za mnou môj otec a chytí ma za ľavé rameno.

Začínam hystericky plakať a tvár si zaborím do maminej hrude. ,,Ty si vrah!“ zakričím naňho, postavím sa a čelím mu tvárou v tvár.

,,Nie, nie, Lucy. Ona sama sa zabila a vieš čo? To má za to, že mi klamala! Ty budeš ďalšia, srdiečko, pretože si jej pomáhala a obe ste mi klamali.“ povie s vražedne veselým úškľabom.

Na nič nečakám a rozbieham sa od neho preč. Namierim si to k botníku, no v tom si uvedomím, že batoh s mojimi dôležitými vecami som nechala hore v izbe. Už nie je čas sa poň vracať...

So slzami v očiach šprintujem ako najrýchlejšie len dokážem a mierim si to k námestiu San Babila, kde sa čo najrýchlejšie pokúsim vyhľadať nejakú pomoc.

Nemôžem uveriť tomu, čo sa mi v tomto živote deje. Najprv Erik, teraz mama...

Taaakže začínam sa v tom písaní rozbiehať :) Prosím tej lásky, napíšete mi, čo si o tomto celom myslíte :) Pokojne ma aj zdissujte, ale váš názor si cením, to mi ver, Broňa!!