*Strange life*

16.Kapitola

Lucy:

Bol to on. Muž v čiernych džínsoch a v bielej košeli s čiernou kravatou okolo krku.

,,Preboha." zakliala som a dala si ruku pred ústa. Moje telo sa začalo chvieť a spustila sa mi prvá slza.

,,Ah, aké milé prekvapenie." zlomyseľne sa zasmial. Odtiahol sa od stromu a ležérnym krokom vykročil ku mne. Automaticky som začala cúvať s natiahnutými rukami predo mnou.

,,Č-čo tu chce-te?" prerývane som dýchala.

,,Čo tu chcem? Dohodnúť sa." jeho kroky sa zrýchlili a taktiež aj moje. No ako na potvoru som zakopla o svoje vlastné nohy a zletela na zem. Plazila som sa dozadu, no on bol rychlejší a hneď stál pri mne.

,,Upokoj sa. Keď ma budeš poslúchať, nebudem zlý. Chcem sa len porozprávať medzi štyrmi očami." skláňal sa nado mnou.

Nemo som prikývla. Alessandrovi sa na tvári objavil úškrn, podal mi pomocnú ruku a ja som vstala zo zeme. Pod jeho dotykom som sa zachvela, a opäť prišiel ten hnusný pocit. Cúvla som o krok dozadu a neustále čakala na jeho návrh.

,,Ale pokoj prosím ťa, nemôžeš mi toľko utekať, veď sa ani nedohodneme." opäť vykročil ku mne.

,,Aj tak vás počúvam."

No v tom predĺžil svoj krok, chytil ma za ruku a zastavil ma. Začala som ňou šklbať a trhať, no on mi moju ruku držal tak pevne, že spomienky na tento deň budú na nej ešte dlho vytesané.

Alessandro pokrútil hlavou a z opaska jeho nohavíc vytiahol pištoľ. Jeden kútik úst sa mu vykrútil do úsmevu a vzápätí svoj zrak odtiahol ku zbrani. Zamrazilo ma u srdca a prestala som trhať rukou.

,,Ale čo, takže slečna Stone sa bojí zbraní? Tak to si dávaj pozor, moja milá, lebo táto kráska si už dlho nezastrieľala, a myslím, že jej to chýba." žmurkol a mne dych uviazol v krku. Uvedomila som si, že to je presne tá pištoľ, ktorou som strielala uňho na streľnici.

Prikývla som na náznak súhlasu a následne ju schoval späť za opasok. Vydýchla som si.

,,Takže, počúvaj ma," pritahol si ma bližšie. Naše hrudníky sa spojili, no tvár som si držala čo najďalej.

,,Mám pre teba návrh, ktorý nenavrhujem len tak niekomu." voľnou rukou ma chytil okolo drieku a tú, ktorou ma držal za ruku uvoľnil. Chrbtom ruky ma pohladil po líci a palcom mi prešiel po spodnej pere.

,,Viem o tebe všetko. Už od tej doby, čo si sa narodila, moja drahá. Ver mi, bola si taká chutná, až som sa nevedel dočkať tejto chvíle, kedy mi konečne bude vzdorovať malá mafiánka. Bola si taký drobec a normálne som si ťa nevedel vynadívať. Nuž a po osemnástich rokoch tu so mnou stojíš a ja ti ponúkam jedem veľmi dobrý návrh. Viem všetky odpovede na tvoje nezodpovedané otázky, ktoré ti tí šašovia nechcú prezradiť. Pridaj sa ku mne, a všetky odpovede dostaneš ako na tácke. No tak, Cica, ja viem, že to chceš. Chceš poznať svoje odpovede, no nie?" opäť ma pohladil po líci a zahryzol sa do pery. Mám mu veriť?

,,Ako vám mám uveriť? Čo ak zas niečo plánujete?" opäť ten smiech. Typický Alessandrovský smiech.

,,Myslím, že by si chcela vedieť niečo viac o mafiánskom živote tvojej matky." v tom sa ma zmocnili obavy a zmiešané pocity.

,,Nie, je to blbosť a vy si len vymýšľate!" vybafla som naňho.

,,Vyzerám na to, že si vymýšľam?" ukázal na seba.

,,Prečo ma rovno nevezmete zo sebou, do vášho veľkého baráčiska?"

S úškrnom sa ku mne naklonil a začal mi perami jazdiť od dekoltu, cez krk až k môjmu uchu.