*Strange life*

43.Kapitola

Lucy:

Chrbtom narazím do niečieho ramena, keď ma Arthur od seba odčlení. Zamračím sa naňho, on sa zazubí a opäť si ma privinie. Už po trinásty krát. A áno, počítam to. Na parkete sa spoločne s nami nachádza asi sedemnásť párov, čo je sakramentsky veľa! Tridsaťštyri osôb na jednej drevenej dlážke a Arthur sa ešte k tomu rozťahuje.

,,Pekný spôsob, ako mi ukázať, že som vám na smiech." poviem rozhorčene.

,,Nazvala si ma dotieravcom, nemám pravdu?"

,,Pretože ním aj ste."

Lenže namiesto ústne vyslovenej odpovede mi odvetí pohybom. Chytí ma za kríže a jednou rukou ma ani nie za pol sekundy natlačí na svoje telo. Hlavou a hrudníkom sa čo najviac odkloním, no moja panva a nohy ostávajú pri ňom, neschopné pohybu. Nespokojne zavrčím.

,,Ale, ale, slečinka, dospievaš nám. Odjakživa si mala tento ostrý jazyk?" Zamračím sa.

,,Ostrý jazyk používam len na tých, ktorých neznášam." odvetím.

,,Oh, takže som sa stal tvojim nepriateľom?"

,,Od chvíle, kedy som sa dozvedela, v čom máte namočené prsty."

A v tom do mňa tentokrát niekto iný drgne. Už-už mám chuť tomu dotyčnému niečo povedať, no prudkým nádychom sa upokojím. Nepotrebujem si urobiť hanbu, potrebujem odtiaľto vypadnúť.

Arthur sa s pozdvihnutým obočím opäť pustí do tanca.

,,Už s tebou po druhýkrát tancujem." poznamená.

,,Z toho si ja pamätám len jeden tanec."

Zasmeje sa a nakoniec mu na bielom mejkape ostane prihlúply úškrn. Keď sa človek takto tvári, máte chuť sa na plné hrdlo zasmiať. Avšak som tak znechutená, že ani vypľúvať jednu nadávku po druhej by sa mi nepodarilo. Už vidím ten Alessandrov pohľad a pred očami sa mi premieta, čo by na to povedal: ,,Len do toho, Cica." a potom by prišiel zvodný úškrn, pretože by vedel, že by som sa neodvážila niečo také urobiť.

,,A ja si pamätám to najsexy a najodvážnejšie dievča celého večera. Pánakristaboha, ďakujem ti, že zrovna mňa si poslal splniť tú najkrajšiu mafiánsku úlohu na svete!"

Zaženiem sa a s čo najväčšou silou ho päsťou udriem do ramena. Od takého chudáka sa nesmiem nechať vynervovať, tak si aspoň vybijem narastajúcu zlosť.

,,Mal som zakričať au? Prepáč, nestihol som to postrehnúť, zopakuješ to, prosím?" nasadí psie oči a práve mi nahrá na smeč. Muahaha.

,,Prepáčte, veľavážený upír. Mali ste to postrehnúť skôr, to vy si predsa hovoríte vypočítavý mafián, nemám pravdu?" a na záver sa sladkasto usmejem.

Arthur ma chytí za boky, zatočí ma vo vzduchu a na záver prudko zakloní, čím ja na chvíľu prestanem dýchať, pretože parket sa začína čím ďalej tým viac prepĺňať ľuďmi a strach z toho, že si udriem hlavu sa ma chytí ako kliešť. Keď však otvorím oči, vidím Arthura, ako sa nado mnou skláňa a šikovne drží obe naše telá stabilne vo vzduchu. Chlapskú silu nikdy nepochopím. Teda... česť teplým výnimkám.

Arthur sa priblíži k mojim vlneným vlasom, ktorých pár pramienkov mám ešte prehodených cez rameno, až kým ich veľavážený neodhrnie nosom. Zhlboka sa nadýchne, nasaje moju vôňu a zrazu cítim, ako mi dva ostré hroty na mikrosekundu prejdú po krku.

Preboha.

Arthur zanechá letmý bozk a ocitne sa mi tvárou v tvár. ,,Za tú odpoveď máš u mňa jedno malé veľavýznamné plus, slečinka."