*Strange life*

46.Kapitola

Lucy:

Po ceste dole som stihla Alessandra stopnúť potiahnutím za rukáv jeho opäť oblečeného saka. Predsa mi sľúbil iné šaty na večeru, keďže v týchto sa nedá ani poriadne sedieť, nieto ešte dýchať. Vrátili sme sa do izby, Alessandro zo skrine vytiahol menej výrazné ružové šaty bez ramienok so sukňou až po zem. Šaty mali najmenej 50 odtieňov ružovej, ako sa po novom hovorí­.

Po mojom dlhočiznom namietaní­ mi nakoniec pomohol rozviazať korzet. Keď však s prácou skončil, aj naďalej trval, aby so mnou zostal v jednej miestnosti. Darmo som sa snažila ho s rukami na mojich prsiach, ktoré držali šaty na pôvodnom mieste presvedčiť, on je ako stena. Vôbec ťa nevní­ma, iba vracia naspäť údery.

Dobre, snažila som sa vytvoriť kompromis, žiaľ, tiež neúspešne. Zo začiatku sa zdalo, že Alessandro aspoň k niečomu pristúpi a aj zostal otočený chrbtom. Najprv som sa kradmo prizerala, či sa naozaj neotočí­, no on len spájal ruky za hlavou, vystieral ich, naťahoval sa a to opakoval neustále dokola. Idem na to, povedala som si.

Rýchlo som vyzliekla šaty, potkla som sa o látku, vykríkla a vyrúbala sa na posteľ. Vyslovila som zopár neslušných vybraných slov, na čom Alessandro s rukami za hlavou vyprskol do smiechu a určite si v hlave predstavoval, ako som dopadla. No ešte stále sa neotáčal.

Keď som sa vymotala, moje pôvodné šaty som hodila na posteľ a schmatla tie nové, reku idem si ich obliecť. Čakalo ma až príliš neprí­jemné prekvapenie, i keď som to tušila.

Už-už som sa išla otočiť, keď v tom za mnou stála silná postava a zapchala mi ústa. Dobre urobil, inak by som polonahá vykríkla na celý dom, a verte mi... Meredith už má na zozname veľa otázok.

Presne si pamätám, čo mi vtedy šepol do ucha: ,,Myslýš si, že by som bol tak hlúpy, aby som prepásol túto vóbec prvú a jedinečnú príležitosť? Inokedy ťa budem musieť donútiť, pretože toto sa pravdepodobne nebude tak rýchlo opakovať." Áno, presne takto to povedal. Potom na rad prišla pomalá pusa na krk, Alessandrove zvedavé ruky a pradenie, moje neutí­chajúce rumázganie a blablabla...

Keď som ho dokázala vyviesť z tranzu, odstúpil a len si ma premeriaval. Bol to síce neskutočne zlý pocit, ale vždy to bolo lepšie, než jeho sako prilepené na mojom holom spotenom chrbte. Bleskurýchle som sa chcela obliecť do šiat, no Alessandro ich stihol schmatnúť do ruky a dostať sa na úplný koniec tejto extrémne veľkej izby. Vedela som, o čo mu išlo... hajzlovi jednému. To potešenie som mu predsa nedopriala, zdrapila som moje pôvodné šaty a pritlačila si ich k telu, aby nebolo nič vidieť.

,,No tak, ty mníška, si proti každej zábave." A pretočil očami.

,,Nie, Alessandro. Ja som proti vašej zábave. Vráťte mi šaty." Odvetila som a nasadila vražedný pohľad, na ktorom sa ten chlap aj tak zasmial...

,,Poď si po ne, alebo choď nahá." zazubil sa. Vtedy mi pretiekol pohár trpezlivosti, s pritlačenými šatami na tele som sa k nemu rozbehla a rukou začala naháňať jeho pažu s mojimi šatami!

Alessandro však opäť spravil jednu z jeho nepredvídateľných vecí­. Vytrhol zelený korzet z mojich rúk a ružové šaty hodil naspäť na posteľ. Stála som pred ní­m v spodnom prádle neschopná sa spamätať.

,,Šach-mat, naháč."

Vtedy som sa rozbehla k posteli, vzala si ružové šaty a bez mihnutia oka som si ich obliekla. Alessandro ma prekvapivo nezastavil, nemal žiadne sarkastické poznámky a iba ma pozoroval. No po chví­li sa ozval: ,,Dočerta, žena, kedy si mi chcela povedať, že robíš drepy?"

A medzitým, keď som sa snažila zapnúť zips na chrbte, odvetila som: ,,Vás to nemá čo zaujímať. A prosím, nezazerajte až tak detailne." povedala som priškrteným hlasom, keď sa mi nedarilo v zapínaní­ a skákala som ako zmyslov zbavená.