*Strange life*

14.Kapitola

Jeff:

,,Carlos, to nemyslíš vážne!"
,,Vyzerám, že sa smejem? Už som volal Kate, ohľadom toho baráku, bude tam bývať s nami, ale podrobnosti si povieme potom. Makajte do domu a zbaľte si všetky veci. Zajtra ráno skoro vstávame a odlietame do New Yorku. Kate už vie o Alessandrovi, a o Lucy som jej povedal už minule. Niet na čo čakať, bežte si všetko zbaliť!"
Všetci sme Carlosa počúvli a uháňali do domu. Lucy išla so mnou, kedže má svoje veci uložené v mojej izbe. Išiel som prvý a viedol ju za ruku, no na schodoch ma zastavila a otočila si ma tvárou k nej.
,,Jeff, prečo nám nedá pokoj?" pozrela na mňa prosebným pohľadom.
,,Veľmi dobre vieš, čo chce."
,,Nie, práveže neviem!"
Spoza Lucy prešiel k nám Edward. ,,Nemôžete si tie vaše debaty riešiť niekde inde a nebarikádovať schody?!"
Schytil som Lucy za ruku a rýchlim krokom sa presunuli do izby. Zabuchol som dvere, pustil jej ruku a chytil sa za hlavu. Začal som sa prechádzať so sklonenou hlavou po celej izbe a Lucy na mňa len nemo pozerala.
,,Do riti." zaklial som.
Je vôbec možné, aby dokázal byť niekto tak dotieravý? Alessandro...
Dlho som sa ešte prechádzal do celej izbe, no zastavila ma Lucy. Zdvihol som zrak a uvidel jej šokovaný výraz spojený so zarmúteným. Nadýchla sa, že chce niečo povedať, no nakoniec si to rozmyslela. Pohľadom som ju vyzval, aby pokojne hovorila, no iba pokrútila hlavou na náznak nesúhlasu a odtiahla sa.
V tichosti som začal baliť všetky veci do kufrov a do tašiek. Máme súkromné lietadlo aj s pilotom, s ktorým poletíme priamo do New Yorku za Kate.
,,Podaj mi prosím ťa veci z kúpeľne." ani som sa na ňu nepozrel. Nechcem vidieť jej zmätok na tvári.
Periferným videním som videl, ako vchádza do kúpeľne a po chvíli príšla ku mne a podala mi veci do ruky. Pozrel som sa na ňu, no ona mala stále uprený pohľad na mojich topánkach. Položil som všetky veci na zem, zdvihol sa, palcom a ukazovákom som jej podoprel bradu a pozrel sa jej do očí.
,,Jednoducho sa nemáš čoho báť." povzbudivo som sa usmial. Jej strach z očí stále nezmizol.
,,Počuj, som tu pri tebe. Je tu Carlos, Ryan, Edward a Thomas. Piati mafiáni majú ochrániť jednu mladú osemnásť ročnú mafiánku a ešte k tomu budeme v New Yorku. Myslím, že to by sme zvládli." opäť som sa povzbudivo usmial a pokračoval ďalej.
,,Minule som to pokašľaľ ja. Nemal som ťa nechať samú v izbe, mal som byť s tebou. Prišla si k nám hneď prvý deň, a prvý deň ťa aj uniesli Alessandrovi poskoci. Bola si veľmi zmätená a nikto ti nemal čas ti všetko vysvetliť. Iba som ti povedal, aby si si dala pozor na chlapa menom Alessandro a paradox je, že hneď prvý deň ťa aj uniesli. Je to neskutočne hrozné, viem, aký je Alessandro. Veľmi ma to mrzí, ja som jednoducho nevedel-" Priložila mi prst k perám, a tým ma umlčala.
,,Je to vporiadku." priateľsky sa usmiala. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. Chytil som jej ruku a dal ju preč od mojich úst.
,,Nie, to teda nie je. Sama vieš, že to vôbec nie je vporiadku."
Chytila ma za boky a pritiahla si ma do pevného objatia. Obmotal som si ruky okolo jej pliec a vdychoval jej úžasnú vôňu. Ale prisahám, tá voňavka nás stála majland, sakra!
,,No poď, pomôžeš mi zbaliť nás?" spýtal som sa do jej vlasov.
,,Samozrejme." odtiahli sme sa a začali baliť veci.
Otvoril som kufor a postupne ukladal veci, ktoré mi Lucy priniesla. 
Išla ku skrini a vytiahla pár mojich košiel, oblekov, nohavíc a takto to postupovalo ďalej.
Nakoniec jej zostal už iba bielizník, ktorý keď otvorila, zarazila sa. Podišiel som k nej a zasmial sa.
,,Je to neškodné, neboj sa." chytil som pár svojich boxeriek a ona urobila to isté s obavami na tvári.
Kľakol som si opäť ku kufru a ukladal si boxerky.
,,Preboha!" skrýkla.
,,Čo je?!" opäť som podišiel k nej a pozrel sa do bielizníka. Veď ja debil tam mám zbrane...
,,Pokoj, pokoj, prosím ťa." chytil som ju za ramená a otočil ju k sebe, no ona mala stále zrak uprený na zbrane a prerývane dýchala.
,,Lucy, pozri sa na mňa." pomaly otáčala hlavu ku mne.
,,Čo sa deje? Prečo si sa tak vystrašila?" zhlboka sa nadýchla.
,,Prepáč, ja... Jednoducho sa bojím zbraní." odvetila.
V jej hlase sa skrývalo niečo omnoho viac, ako len strach zo zbraní.
,,Naozaj?"
,,Naozaj."
,,Neverím ti."
,,Jeff naozaj. Iba som sa vyľakala zbraní, veď každý normálny človek sa ich bojí. Teda okrem mafiánov." 
,,Tak dobre." povedal som neisto.
Všetky zbrane som schmatol do rúk a dal ich bezpečne do kufra pod oblečenie.
Opäť sme pokračovali v balení, a keď už bolo všetko v kufroch a v taškách, sadli sme si vyčerpaní na zem.
,,Konečne." vyhlásila Lucy stierajúc si rukávom pot z čela.
,,Ani mi nevrav." odvetil som.
,,Ani mi nevrav? Veď ja som tu pobehovala po tejto obrovskej izbe hore-dole, sem a tam, a nebodaj mi chceš tvrdiť, ty, sám pán veľký Jeffrey, že si tiež vyčerpaný?" vravela sakasticky.
,,V skutočnosti nie som. Ja som s tebou chcel len súcitiť. Mňa na kolená len tak nič nepoloží, to si zapamätaj." šibalsky som sa usmial.
,,Pfff... vsadím sa, že sa určite niečo na svete nájde."
,,Nemám na nič slabosť." odfrkol som.
,,Neexistuje bezcitný človek. Každý má nejakú slabosť a vsadím na všetky vaše peniaze, že aj v tebe sa niečo skrýva." zasmial som sa.
,,Slečna Stone, naše peniaze sa nebudú nikde vsádzať, inak by sme ich všetky prehrali, a to predsa nechceme." žmurkol som na ňu. Stratila reč. Muahaha... Chcela niečo namietnuť no prerušil som ju tentokrát ja, priložením môjho ukazováku na jej pery.
,,Netreba odvrávať Jeffreymu, nepatrí sa to." prevrátila očami.
,,No poď," postavil som sa. ,,pôjdeme dole, poprípade na záhradu." podal som jej pomocnú ruku, ktorú prijala a silno som ju vyšvihol hore, div som jej tú ruku neodtrhol. 
,,Au, sakra!" zakliala a chytila sa za rameno.
,,Sorry." zdvihol som obranne ruky.
Otvoril som dvere a ako správny gentleman nechal ísť slečnu prvú.