Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆Prológ◆

Moje vysoké opätky hlasito narážali do nablýskanej podlahy podo mnou, kým som kráčala po dlhej chodbe za útlou blondínou. Viedla ma k veľkým preskleným dverám a ja som sa pri tom snažila nevnímať všetky tie zvedavé pohľady, ktoré ma pozorovali. Aj bez nich som sa cítila dosť nervózne. Stále akosi nechápem prečo som sem vlastne išla. Prečo som s tým súhlasila? Nepatrím sem! Načo chcel aby som prišla? Nie som predsa žiadna modelka, návrhárka a ani nikto z vyššej spoločnosti, aby som tu bola. Tak načo je toto celé dobré?

„Počkaj tu." Usmiala sa na mňa blondína a po mojom prikývnutí vošla do veľkej kancelárie.

Náhle som začala panikáriť a chcela čo najrýchlejšie odtiaľ utiecť. Nechcela som s ním hovoriť. Bude to asi znieť smiešne, ale mám z neho trochu strach. Je síce krásny a zrejme nejedna žena po ňom túži, no ten jeho pohľad...

„Môžeš ísť ďalej. Pán Tomlinson ťa očakáva." Prehovorila na mňa blondína, keď sa vrátila na chodbu.

Naznačila mi, aby som vošla dnu a ja som sťažka prehltla. Krivo som sa na ňu usmiala a pomali vošla do priestrannej kancelárie. Na moje prekvapenie bola celkom pekne zariadená, aj keď pre niekoho by mohla pôsobiť trochu neosobne. Mne sa ale páčila. Svetlý nábytok na mňa pôsobil príjemne a to obrovské okno oproti dverám s dokonalým výhľadom na celé mesto ma úplne odrovnalo. Vedela by som na ten výhľad pozerať donekonečna. Pohľad som neochotne presunula k veľkému pracovnému stolu a stretla sa s jeho prenikavými očami, ktoré si ma skúmavo prezerali. Celú si ma premeral a naznačil mi, aby som sa usadila na stoličku pred ním. Zhlboka som sa nadýchla a opatrne prešla ku stoličke na ktorú som si sadla.

„Ale mňa vôbec nezaujíma ako sa to stalo! Proste to napravte! Máte na to čas do zajtra. Ak zajtra nebude všetko ako má, tak si môžete hľadať nové miesto!" Zavrčal do telefónu, ktorý si celý čas držal pri uchu a následne zložil. Mobil hodil naštvane na stôl a opäť sa zahľadel na mňa. „Takže.. Anette že?"

„Anne." Opravila som ho a on sa mierne zamračil.

„To je jedno. Anne, Anna, Anette... Kto si má pamätať všetky tie mená. Sú nepodstatné." Zasmial sa ironicky a začal sa prehrabovať v nejakých papieroch.

„Načo ste chceli, aby som sem prišla? Ja predsa nie som žiadna modelka, alebo...."

„Isteže nie si!" Zasmial sa a znova na mňa uprel svoj prenikavý pohľad. „Niečo som si o tebe zistil."

„Prosím?" Vyvalila som naňho prekvapene oči. „Prečo by ste si o mne niečo zisťoval? Nie som nijak dôležitá."

„To máš pravdu. Nie si dôležitá. Ale povedzme, že istým spôsobom sa mi páčiš a potrebujem ťa." Uškrnul sa a ja som znova sťažka prehltla. Ani v najmenšom sa mi nepáčilo kam toto celé vedie. „Tak si to zhrňme. Anne Johnson, dvadsať dva rokov..."

„Dvadsať tri." Znova som ho opravila.

„Iste. Tak dvadsať tri." Prevrátil nado mnou očami a znova pozrel do papierov pred sebou. „Nezadaná, študentka Anglickej literatúry, narodená vo Woking..." Vymenúvaval a ja som už začínala strácať trpezlivosť.

„Tak už mi povedzte čo odo mňa chcete!" Vykríkla som nervózne a pri tom si skúsla spodnú peru.

„Hmm nedočkavá." Zasmial sa a s rukami založenými na prsiach sa pohodlne oprel o operadlo svojho koženého kresla. „Tak teda dobre. Prejdime rovno k veci."

„Prosím." Prikývla som a netrpezlivo čakala čo z neho vylezie.

„Mám pre teba veľmi výhodný návrh."