Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆Epilóg◆

◆O 3 ROKY NESKÔR◆
◆Anne◆

"Doprdele, Lizzie! To boli moje návrhy na dnešnú poradu! Sakra, máš málo svojích zošitov, že musíš čarbať na moje papiere?" Ozval sa z pracovne krik a ja som s povzdychom odložila kôpku oblečenia vo svojích rukách do pripraveného kufra a šla sa tam radšej pozrieť.

"Môžeš mi vysvetliť prečo tu po nej tak hulákaš?"

"Prečo po nej hulákam? Pozri sa, čo spravila s mojimi návrhmi!" Zamračil sa tentoraz na mňa a podal mi akési papiere. Pri pohľade do nich som sa neudržala a naplno sa rozosmiala.

"Ale veď je to zlaté." Smiala som sa ďalej a drepla si ku svojmu zlatíčku. "Ty si taká moja malá šikulka?"

"No skvelé! Ešte ju za to aj chvál! Tie návrhy boli dôležité!"

"Prepáč Louis, ale neviem čo sa rozčuľuješ. Už som ti snáď sto krát hovorila, aby si si dôležité veci odkladal tak, aby na ne Lizzie nedosiahla. Veď má len tri roky, preboha! Čo od nej čakáš? Ona ešte nechápe čo je dôležité a čo nie. Je ešte dieťa! Ak si nechcel mať problémy, nemal si si nás k sebe sťahovať!" Potriasla som mad ním hlavou a vzala malú na ruky. "Poď zlatíčko, ockovi zrejme prekážame. Zabavíme sa my dve, niekde na záhrade."

"Ježiši Anne! Prečo hneď všetko prekrúcaš? Ja som predsa nepovedal, že mi prekážate!" Volal ešte za mnou, no to už som aj s malou kráčala po schodoch na dolné podlažie domu.

Tieto naše doťahovačky boli u nás už na dennom poriadku. Teda, netvrdím, že by sme za tie tri roky nezažili aj niekoľko pekných chvíľok, to zas nie, no týchto bolo v našom vzťahu podstatne viac. S Louisom to nikdy nebolo ľahké a asi ani nikdy nebude. Pri ňom má človek len dve možnosti. Buď si musí zvyknúť, alebo mu dať navždy zbohom. Ja som si nejak zvykla. Kvôli našej dcére.

"Znova ste sa pohádali?"

"Nie Sam. My sa predsa nehádame. Ale poznáš Louisa, keď sa mu niečo nepáči." Usmiala som sa na ňu a Liz položila na zem. "Ideme na záhradu. Pridáš sa?"

"Rada, len dám mäso do rúry a spravím limonádu. Prídem za vami."

"Dobre." Prikývla som a aj s Liz sme vyšli cez presklené dvere do rozľahlej záhrady. Jedna z výhod, bývať v takomto obrovskom dome.

Lizzie sa okamžite rozbehla po svoju obľúbenú loptu s nejakými detskými obrázkami a ja som si zatiaľ sadla na prázdne lehátko kúsok od bazéna. Chvíľu som ju sledovala ako natešne pobehuje sem a tam, až kým mi pohľad nepadol na moju ruku, kde sa vynímal krásny prsteň z ružového zlata s bielym diamantovým kamienkom. Pri spomienke na deň, kedy mi ho Louis nasadil som sa neubránila úsmevu, vzhľadom na to, že to bolo až na tretí pokus. Vlastne sa stále čudujem, že mal takú výdrž a už po druhom odmietnutí ma neposlal niekam do prdele. Ale tak čo som mala robiť, keď som si nebola naším krehkým vzťahom istá? Vlastne, stále si nie som istá, či sme spravili dobre, keď sme sa zasnúbili. Mám ho rada, to áno, aj napriek jeho chybám, no stačí to na takýto vážny krok?

"Mama, mama..." Ozval sa zrazu zvonivý hlások môjho zlatíčka, ktorý ma vrátil späť do prítomnosti a ja som na ňu pozrela.

"Kto je moja princezná?" Roztvorila som náruč a ona mi do nej radostne vbehla. "Ty si moja princezná!" Zasmiala som sa a zľahka ju pobozkala na vrch hlavičky....

◆ ◆ ◆

"Určite ste si niečo nezabudli?" Vyprevádzala nás skoro ráno naša domáca ku dverám a ako vždy, keď sme niekam cestovali, sa nezabudla starostlivo ubezpečiť, či sme si niečo nezabudli.