Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆16. Chapter◆

◆O TÝŽDEŇ NESKÔR◆
◆Anne◆

Moje nové biele tenisky zťažka dopadali na tvrdý betón podo mnou, keď som si v Hyde Parku užívala už tretie kolečko nepretržitého behu. Každý normálny človek, ktorý bol kedy v Londýne a mal možnosť zájsť si aj do tohto parku, by povedal že som cvok, pretože je naozaj obrovský. No mne to neprekážalo. Beh som milovala od malička a už som sa naozaj potrebovala nejak odreagovať. Odkedy sme sa vrátili z New Yorku som bola skoro stále zavretá, len doma. Do školy som ešte pár dní chodiť nemusela a prácu som nemala, takže som nepovažovala za dôležité niekam chodiť. No dnes bolo niečo inak...

Na chvíľu som zastala pri jednej z lavičiek a poriadne sa nadýchla, aby som do svojich pľúc nabrala potrebného kyslíka. Ponaťahovala som si unavené telo a pozrela na hodiny. Prekvapene som zamrkala, keď som zistila, že už je pol štvrtej. Nechcelo sa mi veriť, že som v parku bola už tak dlho. Napila som sa svojej teraz už skoro teplej vody a rozbehla sa ku hlavnej bráne, od ktorej bola len kúsok ďalej zastávka metra... Domov som sa dostala pomerne rýchlo, pretože som to nemala nijak ďaleko. Vybehla som schody a odomkla si dvere.

"Som doma!" Zakričala som do tichého bytu a zkopla zo seba svoje tenisky.

"Ahoj AJ." Vykukol spoza rohu môj spolubývajúci a prišiel ma objať. "Máš návštevu." Zašepkal mi pri uchu a odtiahol sa.

"Kto je to?" Mierne som sa zamračila. Nikoho som predsa nečakala.

"Čaká v obývačke." Kývol hlavou ku dverám a zmizol vo svojej izbe.

"Ty? Čo tu chceš?" Zamračila som sa na osobu pred sebou opierajúc sa o rám dverí.

"Kde si bola?"

"Áno mám sa fajn! Ďakujem za opýtanie." Prevrátila som nad ním očami. "Pýtala som sa čo tu chceš?"

"A ja som sa pýtal, kde si bola!"

"Pokiaľ viem, tak to divadielko sme ukončili, takže sa ti nemusím spovedať s tým, kde som bola, alebo s kým." Prekrížila som si ruky na prsiach a ešte viac sa zamračila. Nepáčilo sa mi že bol u mňa doma a ešte stále sa mi snažil pliesť do života.

"Fajn!" Vydýchol a postavil sa z gauču na ktorom doteraz sedel. "Doniesol som ti peniaze za ten pobyt v New Yorku." Podal mi bielu obálku a obišiel ma. "Verím že ich použiješ múdro." Dodal a konečne opustil môj byt.

Zhlboka som si vydýchla a prešla ku gauču, kde som si sadla. Otvorila som obálku v mojich rukách a neverila vlastným očiam. To je vtip? Dívala som sa na sumu načmáranú na bielom šeku a stále si hovorila, že to musí byť nejaký omyl. Toľko peňazí mi predsa nemohol dať! Schmatla som ten kúsok papiera a aj bosá sa rozbehla von z bytu v snahe ho dobehnúť.

"Louis!" Zakričala som, keď som vybehla pred bytovku a uvidela ho ako nastupuje do svojho auta. "Louis počkaj! To je nejaký omyl! To je veľa peňazí." Kričala som ďalej, no on sa len usmial a zabuchol za sebou dvere. Odišiel.

S povzdychom som sa znova vrátila do svojho bytu, kde som za sebou buchla dverami a následne sa o ne oprela.

"Stalo sa niečo?" Ozval sa vedľa mňa Marco a ja som naňho pozrela. "Pohádali ste sa?" Spýtal sa znova a ja som pokrútila hlavou.

"Doniesol mi peniaze za ten New York."

"A? Dal ti toľko ako ste sa dohodli?" Vyzvedal ďalej, no ja som mu len podala šek, ktorý som ešte stále žmolila v rukách a šla do svojej izby... "No to si robíš piču! Päťdesiat tisíc libier?" Počula som ho kričať z chodby, na čo som prevrátila očami a zvalila sa do perín. "Niečo mi ušlo? Za toľko peňazí ťa musel v tom New Yorku minimálne pretiahnuť!"