Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆40. Chapter◆

Ahojte lásky 🙂 Dnes dávam poznámku na začiatok, lebo sa chcem strašne moc ospravedlniť za to že časť tu nebola tak dlho... začala som ju písať už pred vianocami, ale napísala som asi len 300 slov a potom prišlo také to obdobie, keď jednoducho nebolo kedy písať.. potom medzi sviatkami som písala dvojdielovku s Harrym, takže ku Proposal som sa znova nedostala a po novom roku, keď už som si myslela, že niečo spíšem, tak som spisovala úplne niečo iné... Asi v polovici Januára som sa konečne pustila aj do tohto, no asi v polke som sa akosi sekla a nevedela sa s tým pohnúť... fakt že nie... už som z toho začínala byť na nervy. Nakoniec som tú zvyšnú polovicu napísala dnes, keď trčím v práci.... Som fakt rada, že to mám konečne hotové a ešte raz sa ospravedlňujem... Dúfam že už budú časti pribúdať častejšie a nie s takýmito medzerami...
Hrozne moc chcem ale poďakovať za všetky hviezdičky a komentáre pri minulej časti... ste fakt úžasné a ja si nehorázne vážim, že tu stále ste aj pri tých mojich pauzach... ja sa pokúsim polepšiť...
Na začiatok máte novú časť o čosi dlhšiu, ako zvyčajne 😊😊
Chyby ešte prejdem neskôr 😂
Ok ešte taký menší dodatok: Dávala som ku časti venovanie, ale nejak to blbo ukazuje... cez prehliadač mi to ukazuje a cez appku nie... tak to venovanie dám aj sem do poznámky... časť venujem luckamurinova

◆ ◆ ◆

◆Anne◆

Už niekoľko málo minút som stála oproti obrovskému vianočnému stromčeku, na našom malom námestíčku a s úžasom ho obdivovala. Presne ako som to robievala aj v detstve, kedy som tu vydržala postávať aj niekoľko hodín. No teraz bolo všetko iné. Už dávno som nebola to malé dievčatko, ktoré aj keď vyrastalo v chudobnejších pomeroch, tak ju nemuselo nikdy nič trápiť. Teraz zo mňa už bola dospelá žena s kopou vlastných starostí, ktoré ale za mňa už nemohla vyriešiť moja mama, ale musela som sa im postaviť sama. No nie vždy to bolo také jednoduché...

"Nie je ti už zima?" Prišiel za mnou Louis a ja som odtrhla svoj pohľad od krásne zdobeného stromčeka, aby som naňho pozrela. V rukách držal dva poháre s nejakým teplým nápojom a jeden mi hneď podal.

"Vďaka." Usmiala som sa a z chuti si odpila z teplého čaju. "Možno trochu mi je zima, ale ešte sa mi nechce ísť domov. Moji rodičia už išli?" Zaujímala som sa, keďže som ich už dlhšie nevidela, na čo Louis iba prikývol a podišiel bližšie, aby ma zo zadu mohol objať.

"Toto miesto má fakt niečo do seba." Šepol mi pri uchu, keď sa tiež zapozeral na stromček pred nami, na čo som sa s tichým 'hmm' oňho lepšie oprela a zavrela oči.

"Mal si pravdu. Vyhrážal sa mi." Šepla som po chvíli ticha a ani neviem prečo som znova tému 'Erik' otvárala.

"Čo"

"Doma si sa pýtal či sa mi Erik vyhrážal. Tak hovorím, že áno." Odtiahla som sa od neho a svoje premrznuté ruky si zastrčila do vreciek. "Ale to je už asi jedno..."

"Prečo si mi nič nepovedala?"

"A na čo? Čo by sa zmenilo? Vlastne, ani neviem načo ti to hovorím teraz. Toto je len medzi ním a mnou. Musím si to s ním vyriešiť sama a..."

"Možno už nebudeš musieť niečo riešiť."

"Ako?" Nechápavo som naňho pozrela.

"Povedzme, že poznám určitých ľudí, ktorí sa vedia o takýchto debilov postarať. Nemyslím si, že po stretnutí s nimi ťa bude ten Erik ešte otravovať." Uškrnul sa a ja som na sucho prehĺtla. Čo mi to tu naznačuje?

"Ty... Ty si... Dal si ho zabiť?" Z hrôzou v očiach som od neho odstúpila. Vedela som, že je schopný kadejakých svinstiev, no nikdy by som si nepomyslela, že by sa znížil až k tomuto. Erika som nenávidela, no smrť by som nepriala ani tomu najväčšiemu nepriateľovi.