Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆42. Chapter◆

◆Anne◆

Hodnú chvíľu som tam len stála a na Harryho nemo hľadela. Čo som mu mala akože povedať? Čo chcel počuť? Nebola som predsa až tak mimo realitu, ako tvrdil. Alebo áno?

"Pozri, Harry... Ja viem, že pred tým som k tebe nebola až tak úplne úprimná, čo ma vážne mrzí, ale zároveň som rada, že sme priatelia a ty sa aj napriek tomu všetkému o mňa zaujímaš. No neviem čo chceš teraz počuť? Je mi fajn. Možno som len málinko unavená zo školy. Kvôli Louisovi som toho veľa vymeškala, takže musím teraz všetko doháňať. Nič iné v tom nie je." Mykla som nad tým ľahostajne plecom a otočila sa mu chrbtom, aby som si do pohára naliala čistej vody. Akosi mi vyschlo v krku.

"Si tehotná, že?" Spýtal sa na rovinu a mne v tej chvíli spadol pohár na zem, kde sa roztrieštil na malinké kúsočky.

"Doprdele!" Zanadávala som a hneď sa zohla k tomu neporiadku, aby som to upratala. Roztrasenými rukami som zberala drobné črepy, kým sa vedľa mňa neobjavil Harry a nedonútil ma to nechať.

"Nechaj to tak. Ja to upracem a ty si choď niekam sadnúť. Ešte sa tu na tom porežeš a ja ti to budem musieť potom ošetrovať." Iba som prikývla a pomaly sa odšuchtala ku stoličke na ktorú som si následne sadla.

V tichosti som ho sledovala, ako šikovne pozberal všetky črepy, ktoré následne vyhodil do koša a potom ako prešiel ku dresu, kde si umyl špinavé ruky. Utrel sa a s ustaraným pohľadom sa znova otočil ku mne. Pomaly podišiel bližšie a drepol si predo mňa. Jeho veľkou dlaňou sa natiahol k mojej tvári a palcom mi opatrne zotrel jednu slanú slzu, ktorá mi práve tiekla po líci. Ani som si neuvedomila, že som plakala. Asi som vážne pekne mimo.

"Prečo si mi to nepovedala?" Mierne sa zamračil, ako vždy keď sa mu niečo nepáčilo, alebo keď nad niečím rozmýšľal.

"Harry..." Potiahla som nosom a hodila sa mu okolo krku. "Čo mám robiť?"

"Anne to bude dobré." Hladil ma po chrbte a ja som sa v jeho objatí pomaly upokojovala. "Vie to Louis?" Kúsok sa odtiahol a uprene sa mi zadíval do očí.

"Nie." Pípla som a svoj pohľad som sklopila ku svojím nohám. "Viem to len pár dní a Louisa som už mesiac nevidela. Nerozišli sme sa zrovna v najlepšom."

"Chceš si to nechať?" Pýtal sa ďalej a ja som naňho znova pozrela.

"Ja... ja neviem." Pokrútila som hlavou. Vážne som nevedela čo robiť. O jedno dieťa som už prišla a nebola som si istá či som chcela prísť aj o ďalšie. Aj keď bolo Louisove. No zároveň som si nebola istá či by som sa oň dokázala postarať aj sama, keďže viem, že on deti nechce. Vlastne veď on nechcel ani mňa. "Čo by si robil ty?"

"Ja?" Pozrel na mňa prekvapene a jednou dlaňou si prehrabol svoje husté vlasy. "Neviem čo by som robil ja, ale myslím si, že by si to mala Louisovi povedať. Keď si nevie dávať pozor, tak nech sa stará."

"On deti nechce, tak na čo mu to mám vešať na nos?"

"Kvôli alimentom." Mykol nad tým plecom a postavil sa. "Peňazí má predsa dosť. A myslím, že by si mu to mala povedať hneď. Takže vstávaj! Ideme za ním a..." Vytiahol ma na nohy a rýchlo ma ťahal ku dverám, no ja som sa ho hneď pokúsila zastaviť.

"Nie, Harry! Ja... Ja ho nechcem vidieť. Nechcem sa s ním rozprávať! Nie teraz..."

"Čo? Prečo?" Zamračil sa na mňa. "Ann, čím skôr mu to povieš, tým lepšie. Radšej nech sa to dozvie od teba, ako od niekoho iného. Veď čo môžeš stratiť? Prinajhoršom ťa pošle do čerta. Ale ver, že aj keby to spravil, čo by bolo od neho poriadne chrapúnstvo, tak tu máš priateľov, ktorí budú pri tebe stať nech sa deje čokoľvek."