Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆35. Chapter◆

◆Harry◆

Som neskutočne naštvaný! Naštvaný na Louisa. Celý ten čas ho ako taký idiot pred každým bránim a on si to ani nezaslúži. Čakal by som od neho čokoľvek, no toto nie. Ale už aspoň chápem tomu jeho zvrátenému vzťahu s Anne. Veď on ju len využíva! Platí jej, ako nejakej štetke, za to že mu hrá priateľku. A ona si to ešte nechá. Veď to je choré! A potom, že ja som tu ten sviniar čo len využíva ženy. A ešte keď mu poviem svoj názor, tak mi vrazí. Toto si u mňa posral. A Anne? Myslel som, že sme priatelia a ona pri tom ani nedokáže byť ku mne úprimná. Prečo mi to nepovedala? Nechcel som ju vyhodiť, no nepotrebujem aby ma tu ľutovala, len preto že ma Tommo zmlátil. Ja sa dokážem brániť aj sám. Asi vážne bude lepšie keď odídu a ja ich nejaký čas neuvidím. Potrebujem to všetko nejak vstrebať...

"Do prdele!" Naštvane som hodil pohár o stenu a zvalil sa na pohovku. Na čo som sem vlastne chodil? Aby mi každý len klamal do očí? "Seriem taký systém!" Prstami som si prehrabol svoje teraz už krátke vlasy a šiel ku posteli, kde som mal mobil.

"Letecká spoločnosť Air France, dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť?"

"Dobrý. Chcel by som letenku na najbližší let do New Yorku..."

"Samozrejme. Malý moment..." Povedala žena na druhej strane milo a ja som prikývol akoby ma mohla vidieť. Fakt inteligentné. "Ehm, najbližší let do New Yorku máme dnes o osemnástej z letiska Charlesa de Gaulla.

"Môže byť." Odsúhlasil som a nadiktoval jej svoje údaje. Keď som všetko vybavil, zložil som a mohol sa začať baliť. Človek by neveril, že som tu mal až toľko vecí a ešte boli aj rozhádzané po celej izbe...

◆ ◆ ◆

◆Anne◆

Nechce sa mi veriť, že naozaj letím domov. Na jednej stránke som sa tešila že konečne uvidím svojích priateľov, no na tej druhej ma mrzelo, že som sa nemohla rozlúčiť s Harrym. Priletel sem len kvôli mne a nakoniec sme sa rozišli takto. Vyhnal ma a ani neviem prečo. Ja som mu predsa nič nespravila. Alebo áno?

"Naozaj budeš mlčať celý let až do Londýna?" Spýtal sa ma zrazu Louis, no ja som ho odignorovala. Neplánovala som sa s ním baviť, keď on sa nevedel so mnou baviť predtým. Čo som mu mala hovoriť, keď mi nechcel normálne odpovedať ani na jednoduché otázky. Vždy ma len niečím odbil. Akoby som bola len nejaká nepodstatná vec s ktorou nechcel strácať svoj drahocenný čas. "Anne!" Oslovil ma znova, hlasnejšie. Iba som naňho pozrela, dala si do uší slúchadlá a svoj pohľad presunula k malému okienku. Jemné melódie vychádzajúce zo slúchadiel ma nakoniec aj uspali za čo som bola len rada...

"Slečna..." Zatriasol mnou ktosi a ja som pomaly otvorila oči. Môj pohľad sa okamžite stretol s párom hnedých oči.

"Áno?"

"O chvíľu budeme pristávať. Prosím pripútajte sa."

"Dobre." Prikývla som a zapla si bezpečnostný pás. "Ehm, kde je Louis?" Spýtala som sa, keď som si uvedomila, že vedľa mňa nesedí. Chlapík len kývol niekam za mňa a ja som sa tam otočila. Louis sedel asi o štyri sedadla ďalej a čosi robil na notebooku.

"Nechcel vás budiť." Vypadlo z toho chlapíka a ja som naňho pozrela. Usmieval sa.

"Ďakujem." Tiež som sa usmiala a on s prikývnutím odišiel.

Po pristáti sme si vyzdvihli svoje veci a v tichosti sa presunuli k nášmu pristavenému autu, kde nám už Fred otváral dvere. Mala som chuť si sadnúť k nemu dopredu, no nechcela som zbytočne vyvolávať hádky s Louisom a tak som sa naňho iba usmiala a nastúpila si na zadné sedadlá. Louis si prisadol ku mne a hneď sme vyrazili.