Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆3. Chapter◆

Ahojte zlatíčka :) Som si vedomá toho, že táto časť je tu až po strašne dlhej dobe a ešte k tomu nie je bohvie ako dlhá, ale vážne som sa z nej nevedela vymotať... vôbec som nevedela ako/čo tam dať.. Dúfam že ďalšia mi už pôjde ľahšie, ale tiež nesľubujem, že bude skoro, lebo by som sa teraz chcela zamerať viac na JGMAR aby som to už dokončila... Tak dúfam že to pochopíte a počkáte si :D

◆ ◆ ◆

◆Anne◆

Pomaly som presunula svoj pohľad na muža sediaceho za stolom a v tom momente som úplne skamenela. Do čerta! Veď je to ten idiot z baru, ktorému sa podarilo obliať mi tričko a ani sa mi neospravedlnil. Musím uznať, že teraz keď nebol opitý, pôsobil naozaj príťažlivo a dôležito, ale aj tak to bol stále idiot. „Do riti." Zahrešila som, keď som sa spamätala a všimla si, že som mu preliala pohár, takže mu víno skončilo aj na drahých nohaviciach. „P - prepáčte. Ja... Ja sa ospravedlňujem. Donesiem vám nejaké utierky a..." Zakoktala som sa a očakávala kedy spustí krik, no on sa namiesto toho začal smiať.

„No.... Zrejme sme si teraz už kvit." Pochechtával sa, pri čom ja som naňho nechápavo pozrela. A potom mi to došlo. Aj on si pamätá mňa!

„Idem po tie utierky." Vypadlo zo mňa pohotovo a bez jeho svolenia som sa rozbehla do kuchyne. Toto musí byť snáď nejaký vtip. Čo tu do pekla robí? „Lucy musíš mi pomôcť!" Dobehla som ku vysmiatej brunetke za sporákom a poťahala ju za rukáv.

„S čím?"

„Musíš sa so mnou vymeniť. Ty budeš obsluhovať VIP hostí a ja to vezmem tu za teba."

„To predsa nejde. Joseph nám jasné rozdelil prácu. Nemôžem sa len tak objaviť pri stoloch, keď mám byť tu."

„Prosiiiiiim. Ja - ja nemôžem obsluhovať toho boháča."

„Stalo sa tam niečo?"

„Uhm." Prikývla som okamžite. „Keď sa so mnou vymeníš, tak ti to potom celé porozprávam."

„Tak fajn." Povzdychla si a dala si dole zásteru. „Čo mám ale povedať Joemu, keby sa pýtal prečo tam nie si?"

„Ja neviem. Niečo si vymyslí. Trebárs, že som si ublížila nohu a zlé sa mi chodilo, tak som sa s tebou vymenila."

„Dobre no." Prikývla a podala mi svoju zásteru. „Dlžíš mi láskavosť." Žmurkla na mňa a pobrala sa na odchod, pri čom som jej ešte podala papierové utierky pre ktoré som pôvodne šla.

„Jasné. Ďakujem." Zakričala som jej a len čo sa za ňou zavreli dvere pustila som sa do práce. Ešte že som občas zvykla pomáhať aj v kuchyni. Inak by som bola asi stratená.

◆ ◆ ◆

V kuchyni sme sa od obeda nezastavili snáď až do šiestej. Ľudia prichádzali a odchádzali a my sme mali stále nové a nové objednávky. Popravde mi to ani nevadilo. Aspoň som nemala čas myslieť na toho idiota. A prečo by som aj mala naňho myslieť? Je to obyčajný snob. Určite mal zas plno reči, keď som sa tam už neukázala a namiesto mňa ich obsluhovala Lucy. A nech. Som rada, že som ho už nemusela vidieť.

„Som úplne mŕtva." Povzdychla si Lucy, keď aj so Syd vošla do kuchyne a unavene sa zvalila na prázdnu stoličku.

„Ja tiež." Pridala sa k nej Syd a tiež si sadla. „Dnes sa tí ľudia asi zbláznili."

„To hej. Najskôr tí Američania a potom tá bláznivá Kórejská rodina. Myslela som, že ma z tých deciek vystrie." Prikyvovala Lucy.

„Presne. Ten chalan bol nechutný. Koľko mohol mať? Pätnásť? Celý čas mi čumel na kozy. A dokonca ma aj buchol po zadku. Fuj." Striasla sa Syd a ja som sa musela zasmiať. „Ty sa nesmej! Čo mala znamenať tá výmena s Lucy?"