Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆47. Chapter◆

◆Anne◆

Ráno som sa zobudila na akési podivné zvuky pri svojom uchu a až keď som otvorila oči som zistila, že je to len Harryho chrápanie. Nepohodlne som sa pomrvila a chcela vstať, no v momente ako som sa pohla, Harry si čosi nespokojne zamrmlal a ešte viac si ma rukou pritiahol k telu. Až teraz som si uvedomila, že ma celý čas objímal.

"Harry, môžeš ma pustiť? Ja ani malá nemôžeme dýchať." Zakňučala som, keď jeho stisk bol až moc pevný, no s ním to ani nepohlo. "Styles! Zadusíš mi dieťa!" Zvolala som a on v tej chvíli vystrelil do sedu.

"Čo? Čo sa deje?" Zmätene sa rozhliadal okolo seba a ja som sa zasmiala.

"Prepáč, že som ťa takto zobudila, ale strašne pevno si ma objímal a ja som sa nemohla ani pohnúť." Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala.

"To je v pohode. Zľakol som sa, že sa niečo stalo." Prstami si prehrabol strapaté vlasy a ja som sa nad jeho starostlivosťou usmiala.

"Všetko je v najlepšom poriadku." Pokývala som hlavou a posadila sa. "Ako som sa vlastne večer dostala do postele?"

"Zaspala si, tak som ťa odniesol."

"Mal si ma zobudiť."

"Nezmysel, nebudem ťa predsa budiť kvôli takej blbosti. Nemám problém ťa odniesť do postele a ešte keď sem sám mám cestu."

"Dobre." Prikývla som a opatrne vyliezla z postele. "Idem si dať sprchu a pôjdem skontrolovať či s niečím nepotrebujú pomôcť, kým sa pôjdem obliekať."

"Fajn." Prikývol a znova sa zvalil do perín.

Iba som nad ním pokrútila hlavou a s niekoľkými čistými vecami sa odobrala do kúpeľne. V podstate bolo úplne jedno čo na seba po sprche oblečiem, keďže sa budem o chvíľu obliekať do šiat, preto som si vzala len obyčajné legíny a voľné tričko.

Zhodila som zo seba veci v ktorých som spala a úhľadne ich poskládala na krásnu mramorovú dosku vedľa umývadla. Cloe a jej rodina mali naozaj krásny, veľký dom. Aj keď viem, že Cloe býva už niečo vyše roka s Philipom v Chicagu a sem do Miami chodia len zriedka.

Po pomerne krátkej sprche som si znova obliekla nachystané veci, trochu sa upravila, učesala a potichu - aby som nezobudila Harryho - vyšla z kúpeľne. Prekvapilo ma však, že posteľ už bola prázdna a Harry namiesto toho postával na balkóne, kde s niekým telefonoval.

"...Čo ja viem? Možno preto, že nie je doma!... Samozrejme, že to viem.... Áno je... A prečo si myslíš, že by som ti to mal povedať?... Nie, do tohto ma neťahaj! Sám si si to pokašlal, tak si to sám aj vyrieš!" Harry bol podľa hlasu očividne dosť nahnevaný a ja som rozhodne nemienila ďalej počúvať jeho rozhovor. Veď sa ani nepatrí počúvať cudzie rozhovory. Preto som si zo stolíka rýchlo vzala svoj mobil a presunula sa ku dverám, no v momente ako sa moje prsty dotkli chladnej kovovej kľučky ma zastavili ďalšie Harryho slová. "Doprdele, Tomlinson, neser ma! Keď si taký idiot, tak si to zistí sám. So mnou nepočítaj! Čau." Harry naštvane hodil mobil na malý stolík a ja som sa v tom okamihu spamätala a rýchlo vybehla z izby.

Takže mu volal Louis? Prečo? Hovorili snáď o mne? Nie, určite nie! Veď ja a ani to malé ho nezaujímame. Určite hovorili len o práci, alebo niečom podobnom...

◆ ◆ ◆

"Harry, môžeš mi prosím pomôcť s tými šatami? Neviem ich zapnúť a Lisa mi niekam zmizla." Vošla som dlhými krokmi do našej spoločnej izby, pridržiavajúc si šaty pri tele, aby mi náhodou nespadli a prosebne pri tom pozrela na Harryho. Ako na potvoru sa mi zips zasekol niekde v polke a nemohla som s tým pohnúť hore ani dolu.