Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆48. Chapter◆

◆Anne◆

"Smiem ti ju na jeden tanec prebrať?" Ozvalo sa zrazu niekde vedľa nás a mnou v tej chvíli prešiel mráz.

"Ty...?" Hľadela som do tých krásnych modrých oči, ktoré som posledné tri mesiace mohla vidieť už len v časopisoch, či televízii a akosi nemohla uveriť, že po takej dobe naozaj predo mnou stojí v celej svojej kráse. "Čo tu robíš? Ako si vedel, že sme tu?"

"Mám svoje zdroje." Uškrnul sa.

"Že ma to vôbec neprekvapuje. Od začiatku si si o mne vedel všetko zistiť. Zaráža ma skôr to prečo si tu? Pokiaľ viem tak..."

"Venuješ mi ten tanec, alebo tu budeš zbytočne vyvolávať konflikty a kaziť tým svadbu svojim kamarátom?"

"Ja vás nechám." Ozval sa zrazu Harry a ja som naňho pozrela. Nechcela som aby odišiel, nechcela som aby ma tu s ním nechal samú. "Zatancujte si." Pobozkal ma na líce a skôr ako som stihla nejak zareagovať odišiel.

"Dnes ti to pristane." Svoj pohľad som znova presunula na modrookého muža vedľa mňa a mierne sa zamračila.

"Čo tu naozaj robíš, Louis?"

"Chcem si s tebou zatancovať." S pokrčením pleca si ma stiahol do náruče a pomaly sa so mnou začal pohupovať do rytmu hudby.

"Kvôli jednému tancu so mnou si sem určite nemeral cestu až z Londýna! Takže?"

"Fajn! Chcem sa porozprávať."

"Keď si sa chcel naposledy rozprávať, spravil si mi dieťa a potom ma poslal na potrat."

"Na ktorom si očividne nebola."

"To si sem prišiel, aby si mi to vyčítal? Povedala som ti predsa, že sa svojho dieťaťa nevzdám."

"Myslíš nášho dieťaťa! Bude to predsa aj môj syn."

"To sa pletieš! Bude to dievča a bude len moja! Ty si sa jej vzdal v momente, keď si ma poslal na zákrok." Mračila som sa naňho. Zrazu si chce uplatňovať nároky na moje dieťa? Veď ho vyslovene nechcel.

"Naozaj to bude dievčatko?" Zaujímal sa a pohľadom skĺzol na moje bruško. Vážne som niekedy nerozumela jeho správaniu. Prečo sa zrazu tak zaujímal, keď pred tým o tom nechcel ani počuť?

"Áno."

"Takže ďalšia Tomlinsonová..." Zamrmlal si viac menej pre seba, no ja som ho aj tak počula. Najskôr som jeho slovám nechápala, no potom mi to došlo. Jeho sestry. "Vieš, rozmýšľal som a...."

"Nebolelo ťa to moc?" Neodpustila som si malú uštipačnú poznamku za ktorú som si ale vyslúžila jeden nepekný pohľad. "Prepáč. Ja len, že ty vždy najskôr konáš a až potom rozmýšľaš... Pokračuj! Nad čím si rozmýšľal?"

"Ja viem, že som to celé pokašlal. Zachoval som sa ako ten hajzel s ktorým si bola pred tým, keď som chcel aby si zabila naše dieťa. Som debil a..."

"Na to si prišiel až teraz a sám?" Znova som si rýpla, no pri pohľade do jeho tváre som radšej zmlkla a svoj pohľad sklopila ku svojmu brušku.

"Môžeš ma prestať stále prerušovať? Už tak je to pre mňa ťažké. Nepotrebujem aj tvoje uštipačné poznámky." Zavrčal podráždene, na čo som mu znova pozrela do očí, dávajúc mu najavo, aby pokračoval. "Hovoril som s mojimi sestrami... Teda, skôr oni hovorili, ale to je jedno... Proste som nad tým všetkým mal čas trochu rozmýšľať a... Pozri, ja viem, že sme na to šli z úplne zlého konca. Ja len, proste fakt nie som na vzťahy. Vlastne, taký ten ozajstný vzťah som mal len jeden a aj ten skrachoval. Odvtedy som sa tomu akosi uzavrel. A tá naša dohoda..."