Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆39. Chapter◆

◆Anne◆

"Louis? Čo tu robíš?" Pozerala som naňho prekvapene. Čakala by som tu hocikoho iného, no jeho nie. "Ako si vedel, že...?" Zasekla som sa, keď mi to celé došlo. "Jasné, Marco! To on ti vytáral, kde som. Že?"

"Ahoj." Úplne odignoroval moje prekvapenie z jeho prítomnosti, či moje otázky a iba mi s úsmevom podal menšiu kyticu ruží. Jasné, teraz sa bude hrať na dokonalého priateľa, ktorý svojej priateľke nosí ruže, aby jej dokázal ako moc ju miluje. Lenže pravdou bolo, že on dokonalým priateľom nie je a ani ma nemiluje. Som pre neho len nejaká dohoda. "Môžeme si pohovoriť?"

"Teraz sa chceš rozprávať?" Zamračila som sa. "Myslím, že nemáme o čom. To čo sme..."

"Zlatko, kto to bol..?" Začula som za sebou hlas mojej mamy, na čo som sa s povzdychom k nej otočila. Myslela som si, že sa Louisa stihnem zbaviť skôr ako si ho niekto z rodiny všimne, no to sa mi už asi nepodarí.

"Ehm mami, toto je Louis..." O krok som od dverí ustúpila, aby naňho mala lepší výhľad. "Louis Tomlinson. Môj..."

"Som Annen priateľ. Dobrý deň pani Johnson. Veľmi ma teší." Žiarivo sa na ňu usmial a aj jej podal kvety, ktoré ešte doteraz držal.

"Oh! Tak krásnu kyticu som snáď ešte nikdy nedostala. Ďakujem!" Tiež sa naňho usmiala. "Aj mňa teší pán Tomlinson. Ale prečo tu stojíte vo dverách? Poďte predsa ďalej."

"Ďakujem." Prikývol a okolo mňa vošiel dnu. "A prosím volajte ma len Louis."

"Dobre. Tak teda iba Louis. Ja som Miranda." Podala mu ruku a on si s ňou ochotne potriasol. No jasné! Teraz sa všetci tvárte, akoby ste boli najlepšími priatelmi! "Som rada, že ste tiež prišli. Akurát sme sa o vás bavili..." Moja mama sa mu zasnene zavesila na lakeť a nenápadne si ho viedla do obývačky za ostatnými. Úplne zabudla, že som tam bola aj ja. S povzdychom som iba zavrela dvere a neochotne šla za nimi.

"Anne! No kde si toľko? Poď k nám! Spravili sme ti miesto vedľa tvojho priateľa. Musíte nám porozprávať, ako ste sa vlastne spoznali a dali dokopy." Vypískla nadšene moja teta a ja som si s prevrátením očí šla sadnúť ku Louisovi. Vážne by som sa v tejto chvíli najradšej niekam zakopala, ako sedieť tu s mojou zvedavou rodinou a mužom, ktorého som si myslela, že už nikdy neuvidím. Zabijem Marca, že mu vykecal kde som.

"Nemyslím si, že je to nejak zaujímavá historka, ktorá by vás zaujímala." Pokrútila som hlavou.

"Ale no ták! Určite to bolo niečo romantické." Nedala sa odbiť.

"My sme..."

"Anne bola v ten večer vážne očarujúca. Nevedel som z nej spustiť oči." Skočil mi do toho Louis a na všetkých sa žiarivo usmial, zatiaľ čo ja som sa naňho mierne zamračila. O čo mu akože ide? "Stretli sme sa v jednom klube, kde sme boli s priateľmi. Už od prvej chvíle som vedel, že bude moja."

"Vážne? Myslel si si to aj vtedy, keď si mi na tričko vylial vodku?" Zamračila som sa ešte viac. Tieto jeho hry ma už nebavili. Odišla som k rodičom, aby som aspoň na chvíľu od všetkého utiekla, no ani tu nemôžem mať pokoj.

"Zlato to sme už predsa riešili. Ospravedlnil som sa ti za to." Žmurkol na mňa hravo a jednou rukou ma objal.

"Jasné." Odfrkla som si a s pokriveným úsmevom som pozrela na svojích rodičov. Z ich pohľadov bolo poznať, že Louis sa im páčil. Škoda len, že nepoznali ozajstnú pravdu. Nepáčilo sa mi, ako sem Louis napochodoval a tie jeho klamstvá skúšal aj na moju rodinu. To že klamal svojej rodine a známym je jeho vec, no prečo musel hrať to jeho smiešne divadielko aj na mojich rodičov? "Ospravedlňte ma. Skočím ešte po nejaké chlebíčky." Vstala som z pohovky a radšej sa vybrala do kuchyne, ako tam sedieť ešte o minútu dlhšie.