Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆10. Chapter◆

◆Anne◆

Ten let snáď nemal konca. Leteli sme už niekoľko hodín a ja som sa už nevedela dočkať, kedy konečne pristaneme. Nie že by som sa tak veľmi tešila na New York, to nie. Skôr som sa chcela čím skôr zbaviť toho idiota, aj keď som si bola vedomá toho, že ani po pristáti sa mi to tak ľahko nepodarí... Celý čas som musela myslieť na to čo sa stalo. On ma pobozkal! Dopekla! Odkedy som ho od seba odsotila a jednu mu vrazila, sme spolu neprehovorili ani slovo a ja som za to bola vďačná. Nemala som najmenšiu potrebu sa baviť s takým idiotom. Čo si o sebe myslí? Ja viem že mal z časti pravdu, pretože teoreticky sme tvorili pár, takže sa očakávalo že sa občas aj pobozkáme, lenže ja som na to nebola pripravená. Nemôže predsa len tak prísť a pobozkať ma! To predsa nejde! Lenže jemu to je zrejme jedno. Zrejme je to ten typ človeka, ktorý si nepýta povolenie, aby niečo spravil. Proste to spraví....

Svoj pohľad som odtrhla od malého okienka a pomaly ho presunula na muža sediacého predo mnou, ktorý mi nevenoval najmenšiu pozornosť. Znova bol zahrabaný v tých svojich papieroch a niečo si tam zapisoval. S povzdychom som vstala zo svojho miesta a zamierila si to k malému lietadlovému záchodu, aby som sa trochu opláchla. Zavrela som za sebou dvere a otočila sa ku malému umývadlu, kde som si pustila vodu. Mokrými rukami som si zľahka pretrela unavenú tvár, keď v tom sa ozvalo slabé zaklopanie.

"Slečna vráťte sa prosím na svoje miesto. O pár minút budeme pristávať." Ozvala sa spoza dverí mladá letuška.

"Iste." Pípla som odpoveď a vypla vodu. Osušila som si mokré ruky a vyšla na chodbu, kde už ale nikto nebol. Poupravila som si svoje šaty a vrátila sa na svoje miesto.

"Kde si bola?" Vyzvedal, len čo som si sadla.

"Bola som obšťastniť pilota." Poznamenala som ironicky a zapla si svoj bezpečnostný pás.

"Čože?"

"Bože! Bola som na záchode. Kde inde by som tu asi tak mohla byť?" Prevrátila som očami a znova sa zapozerala von oknom.

"Fajn."

◆ ◆ ◆

Na letisku sme si to aj s našimi vecami namierili rovno k východu, kde na nás už mal čakať pri aute šofér. Preložila som si rúčku kufra do druhej ruky a pridala do kroku, pretože Tomlinson by ma tam kľudne aj nechal, keby som s ním nedržala krok...

"Dobrý deň pán Tomlinson." Pozdravil ho s úsmevom náš šofér, len čo sme prišli bližšie a otvoril mu dvere.

"Dobrý Thomas." Odvrkol a nastúpil si do auta.

"Som Josh..." Zamrmlal si chlapík a pozrel na mňa. "Slečna..."

"Som Anne." Usmiala som sa naňho.

"Teší ma slečna Anne."

"Aj mňa Josh." Žmurkla som naňho a nastúpila si ku Louisovi. "To vám naozaj robí až taký problém byť trochu milý a zapamätať si pár mien?" Otočila som sa mierne k nemu.

"Prosím?"

"Len že ten chalan sa nevolá Thomas, ale Josh. Dobre. Beriem keď sa tie mená podobajú, tak sa to asi pletie. Lenže tieto dve nemajú spoločné absolútne nič."

"Kto sa stará o mená. Nie sú podstatné."

"Aj to vaše je nepodstatné, pán riaditeľ?"

"Zase mi vykáš?" Zamračil sa a ja som si povzdychla. Toto je beznádejne.

◆ ◆ ◆

Cesta z letiska ubiehala v tichosti. Tomlinson zase s niekým telefonoval a ja som len mlčky sledovala ubiehajúcu krajinu za oknom. Čím viac sme sa blížili k cieľu, tým som začínala byť viac nervóznejšia. Keď som sa Louisa pýtala na jeho rodinu, tak mi len povedal, že už čoskoro zistím aká je jeho rodina. Úprimne som si pri jeho povahe nevedela predstaviť čo mám očakávať. Môže to byť ešte horšie? Popravde som to už chcela mať všetko za sebou...