Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆51. Chapter◆

◆Anne◆

Toto sa môže vážne stať len mne! Moje bábätko sa pýta na svet a ja namiesto toho, aby som bola v niektorej z nemocníc, pod dozorom lekárov a sestričiek, trčím na nejakej opustenej ceste, v pokazenom aute s mužom, ktorý o pôrode vôbec nič nevie. Hlavne, že pán má najnovší model Audi!

"Neznášam ťa, Tomlinson! Toto všetko je tvoja vina!" Zavrčala som bolestne a pri tom sa pokúsila z hlboka nadýchnuť. Ježiši prečo to musí tak bolieť? "Ak - ak sa môjmu dieťaťu niečo stane..."

"Ukľudni sa, áno. Ako vidíš, tak sa snažím zistiť čo mám robiť." Ukázal na svoj mobil, ktorý držal priložený k uchu a ja som sa zamračila. Jemu sa to povie, ukľudni sa! Z neho sa nechce práve niečo dostať na svet. On nemusí znášať tú príšernú bolesť! "Môžete mi to zopakovať? Pre ten krik som vás nepočul... Uhm.. Počkať! Čo? Kam sa mám pozrieť?" Nervózne si prstami prehrabol svoje husté vlasy a pozrel na mňa. "Vyhrň si šaty!"

"Čo?"

"Vyhrň si šaty! Mám skontrolovať či si - no či si pripravená. Ehm no, koľko si... otvorená..." On sa naozaj práve červená? Uchechtla som sa nad tým, no následne sa moja tvár skryvila do akéjsi nepeknej grymasy, keď prišla ďalšia kontrakcia, ešte silnejšia ako tá predošlá. V návale neznesiteľnej bolesti som v dlani zovrela jeho snehovo bielu košeľu a tým si ho pritiahla bližšie k sebe.

"Môžem - môžem ťa ubezpečiť, že som otvorená tak akurát!" Zasyčala som mu do tváre, na čo úplne zbledol. Jasné, nie je zvyknutý, že s ním niekto takto jedná. Ale ja mám doprdele bolesti! "Kde je do čerta tá sanitka? Prečo tu ešte nie je? Aau..."

"Vraj trčí pri nejakej vážnej autonehode, na kraji mesta. Je tam upchatá cesta, či čo a nemôže sa sem teraz dostať..."

"Ježiši..."

◆ ◆ ◆

◆O 2 HODINY NESKÔR◆

"Teraz musíš tlačiť!" Rozkázal mi a voľnou rukou si pretrel orosené čelo.

"Čo asi tak ro - robím, ty idiot? Sedím snáď na pláži s vyloženými nohami a sledujem západ slnka?" Zamračila som sa naňho a bolestne vykríkla. Tá stále sa zväčšujúca bolesť sa už nedala vydržať, už som to chcela mať konečne za sebou. Veď koľko sme tu už takto trčali, bez pomoci? Štyri hodiny? Rozhodne už nikdy nechcem zažiť ďalší pôrod. "Skús si to so mno - ou vymeniť!"

"Tak prepáč, že sa ti snažím pomôcť? Ja viem, že máš bolesti, ale ja to tiež nemám ľahké! Keby nebolo tej sestry s ktorou som volal, tak ti neviem pomôcť ani toľko čo doteraz. Sanitka je vraj už na ceste, ale kým prídu, ty musíš tlačiť, pretože podľa toho čo mi povedali, dieťa musí ísť čo najrýchlejšie von, inak by to nemuselo prežiť!" Vysvetlil mi a ja som so strachom v očiach prikývla. Naozaj som sa bála o svoje bábätko. Deväť mesiacov som ho v bezpečí nosila pod srdcom a teraz by som oň mala prísť? Nechcela som, aby sa mu kvôli našej blbosti niečo stalo. "Tak poďme na to..." Znova som prikývla, rukami sa pevne chytila operadiel a začala tlačiť.

"Ak ešte niekedy budem túžiť po deťoch, tak mi to prosííím vyhovor..." Vydýchla som, na čo sa Louis zasmial.

"Ako si želáš, zlato. A teraz, ešte raz zatlač..." Znova som sa poriadne nadýchla a začala tlačiť. Za tie hodiny nekonečnej bolesti som bola totálne vyčerpaná, ale bola som si viac než istá, že už to nebude dlho trvať a ja po dlhých mesiacoch čakania konečne uvidím svoje bábätko. Konečne ju budem môcť držať v náručí. Určite to bude najkrajšie dievčatko pod slnkom... "...Vidím hlavičku! Anne, sústreď sa! Toto už predsa zvládneme! Ešte raz zatlač!"