Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆1. Chapter◆

"Ann vstávaj." Ozval sa mi pri uchu slabý hlások môjho spolubývajúceho Marca, pri čom som si bolestne povzdychla. Ešte viac som sa zahrabala do perín a snažila sa ignorovať jeho prítomnosť. „Zlato myslím to vážne. Vstávaj lebo prídeš neskoro." Prehovoril na mňa znova a ja som naňho jedným očkom vykukla spod vankúša.

„Marco čo blbneš! Prečo by som mala prísť neskoro, keď mi ešte ani nezvonil budík?" Zamračila som sa naňho. Jedna z mála vecí, ktoré z duše neznášam je keď ma niekto zobudí a on to veľmi dobre vie. Tak prečo ma pre pána budí?

„Ale zvonil. Asi päť krát. Lenže ty si sa dnes proste rozhodla ho ignorovať a..."

„Čože?" Vyvalila som naňho oči a v momente sa posadila. „Koľko je hodín?"

„Bude osem."

„Do pekla Marco! Prečo si ma nezobudil skôr?" Vystrelila som okamžite z postele a zbesilo behala po izbe. „Teraz nič nestíham! Za hodinu musím byť na univerzite."

„Zlato upokoj sa! Všetko stihneš."

„Ale..."

„Bež si dať sprchu a ja ti zatiaľ nachystám nejaké oblečenie a raňajky. Potom ťa hodím do školy."

„Vďaka. Si poklad." Usmiala som sa naňho a utekala do kúpeľne, kde som za sebou zabuchla dvere.

Rýchlo som zo seba zhodila svoje pyžamo, vlasy si vypla do neúhľadného copu a vliezla pod prúd príjemne teplej vody. Na hubku som si naniesla trochu sprchového gélu a jemne ju napenila. Dôkladne som sa celá poumývala a následne zo seba zmyla všetku penu. Vyliezla som zo sprchy a zabalila sa do mäkkej osušky. Vzala som si svoje pyžamo a vrátila sa do izby, kde som už na posteli mala prichystané nejaké oblečenie. Prišla som bližšie ku posteli a musela sa usmiať. Marco vždy vie v čom sa cítim najlepšie a inak tomu nebolo ani teraz. Rýchlo som si obliekla pripravené veci, ku ktorým som si obula vysoké čierné topánky a šla za Marcom do kuchyne.

„Tak čo povieš?" Spravila som menšiu otočku, aby som sa mu predviedla a posadila sa na barovú stoličku.

„Že vyzeráš úžasne. Vedel som, že tie džiny a to pásikavé tričko k sebe pôjdu, ale tými topánkami si ma milo prekvapila. Sú perfektné."

„Ďakujem." Usmiala som sa a odpila si zo svojej rannej kávy. Čo by som ja bez nej robila?

„Ale chcelo by to ešte nejaký malý detail." Zamyslel sa a celú si ma pri tom prezeral.

„Aký?" Nadvihla som naňho jedno obočie...Čo mi ešte chýba?

„Už to mám." Vykríkol radostne a prišiel ku mne bližšie. Dal si dole svoje okuliare a nasadil mi ich. Niekto si mohol myslieť, že sú to dioptrické, ale ja som vedela, že nie sú. Marco ich nosil len kvôli imidžu. „Teraz budeš vyzerať múdro."

„To akože bez nich múdra nie som?" Zasmiala som sa.

„Samozrejme že si. O tom nie je pochyb. Veď vieš ako som to myslel."

„Jasné že viem." Usmiala som sa a pozrela na hodiny. „Mali by sme už ísť, lebo fakt prídem neskoro." Dodala som, na čo Marco prikývol. Obaja sme si vzali svoje veci a opustili náš spoločný byt.

Naozaj som za Marca vďačná. Nie každý môže povedať, že má tak skvelého spolubývajúceho ako ja. Keď som sa sem mala pred štyrmi rokmi presťahovať, bála som sa len jednej veci. Aby som neskončila bývať u nejakej namyslenej sliepky, alebo ešte horšie, u nejakého úchila. Popravde, keď som našla Marcov inzerát, že hľadá spolubývajúceho, tak som trochu váhala, keďže s bývaním s chalanmi som nemala žiadne skúsenosti. No potom keď sme sa stretli a ja som ho lepšie spoznala, hneď som vedela že nikoho iného nechcem....