Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆17. Chapter◆

◆Anne◆

Bosími nohami som zľahka dostúpala na jemnú trávu posiatú stovkami drobných kvetov, zatiaľ čo niekde v diaľke som začula hrať tichú hudbu. Zbesilo som sa začala obzerať okolo seba, aby som zistila odkiaľ ten zvuk prichádza, no nič som nenašla. Bola som tu len ja a nekonečná lúka. Nevedela som kde to som, no už nikdy som odtiaľto nechcela odísť. Bol tu pokoj a ticho a...

"Vyzeráš nádherne." Ozval sa mi zrazu za chrbtom známy hlas, tak som sa za ním otočila, lenže na moje prekvapenie tam nikto nebol.

"Marco?"

"Tie šaty sú úžasné. Dnes budeš úplne žiariť." Ozval sa znova ten hlas.

"Šaty?" Zamračila som sa. "Marco kde si?"

"Som priamo tu." Ozval sa znova a v tom sa priamo predo mnou zjavil, akoby nejakým zázrakom. "Nemala by si sa toľko stresovať. Toto je tvoj veľký deň."

"Môj veľký deň? O čom to hovoríš?"

"O tvojej svadbe predsa." Zasmial sa mojej nechápavosti. "Plánovala si ju niekoľko mesiacov a dnes je ten deň 'D'." Mierne sa so mnou zatočil a v tom momente som sa už nenachádzala na lúke posiatej kvetmi, ale pred obrovským kostolom.

"Sva - svadbu?" Zakoktala som sa.

"Áno. Už o malú chvíľu bude z teba pani Tomlinson a o pár mesiacov aj šťastná mamička."

"Čože?" Vyvalila som naňho oči.

"Poď. S Louisom budete krásny manželský párik a aj úžasní rodičia." Potiahol ma za ruku a nadšene ma ťahal dnu. To musí byť predsa nejaký omyl!

"NIE!"

Z prudka som sa posadila na svojej posteli a rukou si zúfalo zašla do svojich spotených vlasov. Čo to dopekla malo znamenať?! To ma teraz akože bude Tomlinson strašiť už aj vo snoch? S povzdychom som vyliezla z postele a šla si do kuchyne po pohár vody.

"Nemôžeš spať?" Zjavil sa zrazu vo dverách Marco až mnou trhlo.

"Marco! Zľakla som sa!"

"Prepáč. Teraz som prišiel a všimol si, že nespíš, tak..."

"Uhm... Šla som sa len napiť. Ty si niekde bol?"

"Bol som sa trochu odreagovať." Vysvetlil mi a ja som prikývla. Odložila som prázdny pohár a bez ďalších slov sa vybrala späť do svojej izby. "Ty Ann..."

"Áno?" Otočila som sa znova k nemu.

"Prepáč mi to. Nemal som právo miešať sa do toho čo je medzi tebou a pánom riaditeľom. Je to len vaša vec."

"Ty prepáč mne. Nemala som tak prehnane reagovať." Usmiala som sa. "S Louisom medzi sebou nemáme nič. A to že tu včera bol... Len mi doniesol tie peniaze, ktoré mu aj tak vrátim. Ešte síce neviem ako to spravím, bez toho aby som ho videla, ale vrátim."

"Jasné." Prikývol chápavo. "Tak ja už pôjdem. Potrebujem vyspať ten alkohol."

"Dobrú noc." Usmiala som sa a on s prikývnutím odišiel do svojej izby.