Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆27. Chapter◆

◆Louis◆

Už z diaľky som videl moje dve mladšie sestry, ako nám zbesilo mávajú. Majú trinásť, no niekedy sa správajú ako päť ročné. Viem že sa nevídame tak často, ako by si priali, no mohli by to nadšenie z toho že ma vidia trochu krotiť. Vlastne sa čudujem, že sú tu len oni dve. Čakal som, že nás príde čakať celá rodina. Šťastie pre mňa. Jedno čo som v živote neznášal boli práve tieto lyžiarske seansy. Svoje sestry a brata mám rád,  no tráviť týždeň v blízkosti mojej matky a jej muža je pre mňa utrpenie. Hlavne keď majú neustále tendenciu niekoho mi dohadzovať, akoby som za seba nevedel rozhodovať sám. Najradšej by som sa na celý ten týždeň zavrel vo svojej kancelárii a zavalil sa od rána do noci hromadou práce, ako byť tu. Vlastne som sem ani neplánoval ísť, no keď mi Anne povedala, že so mnou pôjde tak som to nechal tak. Snáď to neskôr nebudem ľutovať.

"Louis, Louis, Louis!!!" Poskakovali neustále na mieste a mávali akoby si niečo šľahli, na čo som len pobavene pretočil očami. Prehodil som si príručnú tašku cez plece a namieril si to aj s Anne v pätách rovno k ním.

"Čo tu robíte mrňatá samé? Kde máte zvyšok delegácie?" Zasmial som sa a letmo obe objal. Tak ako som si pri ostatných nevedel zapamätať meno, tak som nikdy nevedel tieto dve rozoznať, lebo boli na vlas rovnaké. No nie je sa čo čudovať, keď sú dvojičky. Ja som si to však vyriešil po svojom. Začal som im vymýšľať rôzne prezývky namiesto toho, aby som ich oslovoval menom.

"Aj my ťa radi vidíme braček." Usmiala sa na mňa jedna z nich. Myslím, že to bola Daisy, lebo len ona sa na mňa vedela tak diabolsky uškrnúť. "A nie sme mrňatá! To že máme len trinásť neznamená, že sme stále deti. Máme viac rozumu ako väčšina dospelákov!"

"Jasné, jasné." Prevrátil som očami. "Tak kde máte ten zvyšok? Čakal som, že tu budete nastúpení všetci aj s červeným kobercom." Smial som sa.

"Fizzy s nami neprišla, Lottie s Codym dorazia až večer a mama s Danom a dvojčatami už mali nejaké plány. Všetci by sme sa mali stretnúť pri spoločnej večeri." Vysvetlila mi tentoraz Phoebe a pozrela za mňa. "Inak ahoj Anne. Sme radi, že si tiež prišla. Musíme toho veľa prebrať." S úsmevom ju potiahla za ruku a viedla ju k nášmu autu, ktoré bolo odparkované kúsok od nás.

"Akú má náladu?" Pozrel som opäť na Daisy a ani jej nemusel hovoriť na koho narážam, pretože ma hneď pochopila.

"Priam vinikajúcu. Veľmi sa už na teba a Anne teší."

"Ako inak." Povzdychol som si a tiež sme sa pobrali k autu.

◆ ◆ ◆

"Mám si dať na večeru niečo formálne, alebo....?" Odtrhol som pohľad od notebooku na mojich kolenách a presunul ho na Anne stojacu vo dverách od kúpeľne aj s nejakým oblečením v rukách.

"Daj si niečo pohodlné. V čom sa cítiš dobre. Mne je to jedno." Mykol som plecom a znova sa zahľadel na moje maily. "Je to len obyčajná večera."

"Fajn." Znova sa vrátila do kúpeľne a ja som začal odpisovať na niekoľko dôležitých správ, ktoré sa mi aj za tak krátky čas dokázali nazbierať v schránke. Musel som to ešte vybaviť predtým, ako som sa mal definitívne odrezať od internetu a telefónu. Len dufam že do nového roku firma nespadne. "Tak čo na to povieš?" Vyrušil ma opäť jej hlas a ja som na ňu pozrel. Stála predo mnou v čiernych upnutých džínsoch s dlhým bielym svetrom a s vlasmi vypnutými do vysokého copu a jemným make-upom sa na mna nevinne usmievala.

"Pekné." Prikývol som a notebook zaklapol. "Ale niečo tomu chýba." Vstal som z pohovky a prešiel ku svojej taške, ktorú som si ešte stále nestihol vybaliť.