Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆43. Chapter◆

◆Louis◆

"Čo do čerta robíš v mojej firme?" Zamračene som si ju premeriaval, na čo ona nahodila akúsi kyslú grimasu a podišla bližšie ku mne.

"Ale no ták zlato! To som ti za tie roky ani trochu nechýbala?" S našpúlenymi perami mi zvodne prešla palcom po tvári, brade až zastala na hrudi.

"Úprimne?" Uškrnul som sa znechutene a jej ruku z môjho hrudníka odstrčil. "Nie! Také mrchy ako si ty, mi v mojom živote nechýbajú."

"Auč! To zabolelo." Dramaticky sa chytila za srdce, na čo som sa len uchechtol. Mala sa dať na herectvo. Tam by určite uspela. "Ty si mi naopak veľmi chýbal. Mali sme kopec plánov a ty si to len tak..."

"Ani sa neunúvaj to dokončiť! Tie tvoje žvásty ma už vôbec nezaujímajú. To ty si to celé posrala, nie ja!" Mračil som sa na ňu podráždene. Ako som k nej mohol kedysi niečo cítiť? "A neodpovedala si mi na otázku, čo robíš v mojej firme!"

"Čo by? Prišla som predsa na ten kásting. Hovorila som ti, že raz budeme spolupracovať. A ten čas práve nastal."

"A prečo si si taká istá, že si za našu hlavnú modelku a tvár našej novej kampane vyberiem práve teba?" Odfrkol som si. Aká je falošná, taká je naivná. "A potom... Prečo sa tu s tebou vlastne vybavujem? Mám kopec inej práce a už teraz nestíham, takže ak dovolíš.." Výťah našťastie práve zastal na mojom poschodí a ja som čo najrýchlejšie vystúpil. Neobťažoval som sa už za ňou otáčať a dlhými krokmi si to mieril rovno do svojej kancelárie, kde som za sebou hlasno zabuchol dvere a s ťažkým výdychom sa o ne oprel. Dnes mi asi vážne niekto nepraje! Čo ma ešte čaká?

Prešiel som ku svojmu stolu a vyčerpane sa zvalil do veľkého koženého kresla. Zo stola som si vzal zložku s fotkami a menami modeliek, ktorú mi tu musela nechať Claire a začal v nej listovať. Ako som čakal, tak ich bolo najmenej tridsať a ja som to potreboval v čo najrýchlejšom čase skresať len na nejakých desať. S povzdychom som si fotky rozložil na stôl a začal z nich vyberať, také ktoré sa mi páčili najviac. Nebolo to vôbec ľahké, pretože všetky boli krásne.

"Tu moju môžeš dať rovno na vrch."

"Čo tu zase robíš? Povedal som ti, že mám veľa práce a nemám kedy sa s tebou vybavovať." Zamračil som sa na brunetu, ktorá mi bez pozvania vošla do kancelárie a s úsmevom pomaly kráčala ku mne.

"No ták, Louis. To sa ešte stále na mňa hneváš za tu malú chybu z pred siedmych rokov?" Prešla až ku mne a akoby nič sa mi zavesila okolo krku.

"Malú chybu?" Odtrhol som ju od seba a ešte viac sa na ňu zamračil. "Si robíš srandu? Boli sme zasnúbení a ty si ma podviedla!"

"Spravila som chybu. Ja viem! Ale bola som opitá a bolo to predsa už dávno." Posadila sa mi akoby nič na kolená a znova ma objala okolo krku. "Snáď sa za to nebudeš na mňa hnevať do konca života. Veď vieš, že som milovala len teba." Svojou štíhlou dlaňou ma zľahka hladila po niekoľko dennom strnisku a pokračovala by v tom aj ďalej, keby som ju nezastavil.

"Môžeš sa ma konečne prestať dotýkať?"

"Kedysi sa ti predsa páčilo, keď som ťa hladila..." Znova ma pohladila. "...Keď som sa s tebou maznala..." Dlaňou mi až mučivo pomaly zišla na hrudník, kde mi rozviazala kravatu a postupne začala rozopínať gombíky na košeli, aby sa lepšie pod ňu dostala. "... A keď som ťa bozkávala." Dodala nakoniec a svoje mäkké pery - obalené jasno červeným rúžom - pritisla na tie moje... Čo si budeme nahovárať? Páčilo sa mi znova cítiť jej pery na tých mojich, ako kedysi, aj keď ešte pred malou chvíľou som chcel, aby bola odo mňa čo najďalej. No nebolo to správne.