Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆30. Chapter◆

◆Louis◆

Po tom ako Ana so slzami v očiach doslova vyšprintovala z haly sa Charlotte do mňa ešte viac pustila. Vraj aký som idiot, ako si nevážim čo mám po svojom boku, ako nehľadím na city druhých a podobné dristy. A ja som toho už mal plné zuby. Každý mi len hovorí čo mám robiť a ja to nenávidím. Je to do čerta môj život a len ja rozhodnem čo s ním spravím! A manželstvo doň rozhodne nepatrí. Celý červený od zlosti som tiež vybehol z haly, no namiesto toho aby som šiel hľadať svoju 'partnerku' som si to zamieril rovno do nášho apartmánu. Pozhadzoval som zo seba všetky veci, ktoré som mal na sebe a zaliezol do sprchy, kde som na seba pustil teplú vodu...

Po rýchlej sprche som šiel rovno do postele s úmyslom ísť rovno spať, čo sa mi po chvíli prehadzovania aj podarilo. Môj mozog konečne vypol od všetkých tých stresov. Keď som sa znova zobudil nebolo ešte ani len šesť hodín, čo znamenalo že som toho nenaspal až tak veľa, ako by som si prial, ale tak čo som mal robiť. Dlaňami som si pretrel unavené oči a pozrel vedľa seba, kde mi zrak padol na spiacu brunetku. Vlasy mala chaoticky rozhádzané všade okolo hlavy, perinu skopanú skoro až pri členkoch a ľahké tričko, ktoré mala na sebe mala mierne vyhrnuté, takže som mal skvelý výhľad na jej chutný malý zadok zahalený len jemnou krajkou. Je tak krásna. Pokrútil som hlavou nad svojími myšlienkami a natiahol sa po perinu, aby som ju zakryl. Potichu som vyliezol z postele, obliekol si džínsy s tričkom a bundou a vyšiel z našej izby. Musel som aspoň na chvíľu niekam vypadnúť.

V hoteli vládlo pokojné ticho čo značilo, že väčšina hostí ešte stále spala. Tým pádom aj moja rodina a ja som sa tak mohol odtiaľ ľahko vytratiť. Potreboval som aspoň pár minút len pre seba. Vyšiel som do chladného rána a automaticky si bundu pritiahol viac k telu, aby som sa zahrial. Bola vážne zima a k tomu začínalo znova snežiť. Neznášam zimu! Pomalými krokmi som sa vybral po vyšliapanej ceste až ku vlekom, kde to o tomto čase ešte zívalo prázdnotou. Nevnímal som kam kráčam, pretože úprimne mi to bolo úplne jedno. Zastavil som sa až pri nejakej opustenej lavičke kúsok od útesu z ktorého bol krásny výhľad na neďalekú dedinu. Sadol som si na mierne zasneženú lavičku a len tak neprítomne hľadel pred seba. Úplne som vypol. Žiadna rodina, žiadna priateľka, žiadne zásnuby, žiadna svadba či práca. Len ja a hory okolo mňa. Toto som potreboval.

Vrátiť sa späť som sa rozhodol asi až po dvoch hodinách, keď už mi bola vážne zima a na svahu sa začali objavovať prví ľudia. Pôvodne som zamýšľal ísť rovno do nášho apartmánu, aby som sa vyhol svojej rodine, no moje ozívajúce sa brucho ma prinútilo zmeniť názor a predsa len ísť do jedálne na raňajky. A možno som to robiť nemal.

"Harold?" Vypadlo zo mňa šokovane, len čo som vošiel do jedálne a môj pohľad padol na toho kučeravého idiota, ako si spokojne sedí pri našom stole, vedľa mojej priateľky a spoločne sa na niečom rehocú.

"Čau kámo!" Usmial sa na mňa široko a jednu ruku si prehodil cez jej plece. Tak toto si prehnal kamarát! "To je dosť, že si sa ukázal."

"Čo tu robíš?" Zamračil som sa.

"Čo by? Prišiel som na lyže a náhodou som natrafil na tvoju rodinku. Nie si rád, že ma vidíš?"

"Môžem s tebou hovoriť?" Zavrčal som podráždene, no on len na mňa nadvihol obočie. "O samote!"

"Jasné. Prečo by nie." Uškrnul sa a s ospravedlnením vstal od stola a potom ma nasledoval von z jedálne. "Tak o čo ide?" Založil si ruky na hrudi a oprel sa o stenu za ním.

"O čo ide? To mi vysvetli ty! Čo tu naozaj robíš? Zavolala ťa ona?"

"A ak áno tak čo?" Zasmial sa pobavene.