Proposal [Louis Tomlinson] ✔

◆50. Chapter◆

Ahojte zlatíčka 😄 Konečne sa hlásim s ďalšou časťou... Pôvodne mala byť táto časť už finálna, ale akosi sa mi ten dej natiahol a asi by ste na ňu ešte dlhšie čakali, tak som sa rozhodla, že to predsa len rozdelím na dve časti... niekoho to možno potešilo a niekoho možno nie.. nevadí.. aj tak vám moc ďakujem za trpezlivosť a za všetky hviezdičky a komentáre ❤ myslela som si, že sa mi tento príbeh už do konca Mája podarí ukončiť, ale akosi kvôli práci nie je čas na písanie..

◆ ◆ ◆

◆O 4 MESIACE NESKÔR◆
◆Anne◆

Je až neuveriteľné ako všetky tie dni, týždne a mesiace bežia. Akoby to bolo len včera, keď som bola na svadbe svojích priateľov a ono sú to už štyri mesiace. Odvtedy som úspešne dokončila školu, našla si prácu - primeranú môjmu momentálnemu stavu a teraz sa pomaly pripravujem na narodenie môjho anjelika. Dúfam, že sa narodí čím skôr, lebo posledné dni mi vážne dáva zabrať. Vidím to tak, že bude celá po svojom otcovi. S ním to tiež nemám zrovna najjednoduchšie....

"Ahoj mamina." Pozdravil ma s úsmevom môj kamarát, keď vošiel do našej spoločnej kuchyne a zľahka ma objal.

"Ahoj." Odzdravila som mu a odtiahla sa, aby som si mohla zaliať svoj čaj. "Kde si bol tak skoro?"

"Bol som po tu postieľku. Dnes poobede ju zmontujem."

"Vážne? Si poklad." Usmiala som sa nadšene a sadla si k nemu za stôl. "Musím odniesť Rebece nejaké papiere, ale potom ti s tým môžem pomôcť."

"To by bolo super." Prikyvoval zatiaľ čo si z taniera uchmatol jeden zo syrových toustov, ktoré som pripravila na raňajky.

Pohľadom som skontrolovala svoj mobil či mi náhodou, keď som bola v kúpeľni neprišla správa a po zistení, že nie som si povzdychla a odpila zo svojho zeleného čaju. To že sa Louis neozíval som si už tak nejak zvykla, ale mrzelo ma, že za tie štyri mesiace sa neozval ani Harry. Ani raz sa mi nepokúsil zavolať, či napísať a to mi tvrdil, že zostaneme v kontakte. Zrejme som pre neho nebola taká dôležitá, ako tvrdil...

"Neozval sa?" Iba som pokrútila hlavou v zápornú odpoveď a vstala od stola. Nechcelo sa mi o tom baviť. Radšej som pozberala prázdny riad a odniesla ho do umývačky. "Prečo mu teda nezavoláš ty?"

"Nechcem naňho tlačiť. Keď bude chcieť, ozve sa aj sám." Pokrčila som nad tým plecami. "Veď je to jedno... Mňa to mrzí len preto, lebo som si myslela, že bude chcieť vedieť aspoň či sa už malá narodila. Ale asi ho už nezaujímame."

"To si naozaj myslíš? Po tom ako tu za tebou stále chodil niekoľko mesiacov a robil ti kadejaké programy, len aby ťa videl šťastnú?"

"Ja už neviem čo si mám myslieť, Marco... No nič, idem s tými papiermi. Ak by si volal s Lisou, tak jej pripomeň, že večer máme to stretnutie." Objala som svojho kamaráta a šla sa na chodbu obuť.

"Jasné, pripomeniem. Dávaj si pozor."

"Budem." Zamávala som mu, vzala si kabelku so zložkou papierov na ktorých som pracovala takmer celý víkend a vyšla z bytu. Normálne by som šla po schodoch, aby som sa trochu rozhýbala, ale dnes som sa už od rána cítila akosi divne, preto som radšej zvolila výťah. Zviezla som sa až na prízemie a po tom ako som si posledný krát poupravila svoje letné šaty som vyšla von z bytovky. Prekvapilo ma však, keď som na parkovisku uvidela stať mne dobre známe auto aj so šoférom.

"Dobré ráno, slečna Anne."

"Fred? Čo tu robíš?" Zamračila som sa naňho nechápavo.

"Poslal ma pán Louis, aby som vás niekam odviezol."