Prečo ja?!

49. Ťažké ráno

Z POHĽADU EMILY

Ráno som sa zobudila s neskutočnou bolesťou hlavy až som si myslela, že mi vybuchne.

Pomaly som sa snažila dostať z postele, no akonáhle som sa postavila, v tom momente ma naplo. Okamžite som sa rozbehla do kúpeľne a vyprázdnila obsah svojho žalúdka.

Hlavou som sa oprela o záchodovu misu a poobzerala sa naokolo. Táto miestnosť mi vôbec nebola známa ale v tom momente mi to bolo úplne jedno.

Pomaly som sa pozbierala zo zeme, vyzliekla sa, vošla do sprchy a pustila na seba prúd studenej vody. Toto bolo presne to, čo som potrebovala.

Po dlhých minútach preberania sa, som odtiaľ vyšla a uvedomila si, že tu nemám žiadne oblečenie. Tak som si to namierila do šatníka. No problém bol ten, že toto nebol môj šatník a ani moja izba. Pomaly sa mi začal vybavovať včerajšok. Hneď som aj s tým spomínaním prestala, pretože ani nechcem vedieť čo všetko som stvárala. Dúfam, že si nikto nič nepamätá zo včerajšej noci. Nechcem aby mi to ešte viac pripomínali.

Po prezretí šatníka som zistila, že som v izbe nejakého chlapa. Len dúfam, že som sa nevyspala s jedným z ochrankárov. To by som sa asi prepadla od hanby.

Len v uteráku som sa začala hrabať medzi vecami.

"Hľadáme niečo, Rosa?" od ľaku som sa rýchlo otočila na danú osobu až mi skoro spadol uterák.

Z POHĽADU MATEA

Z jedálne, kde som práve vyčistil každému z tých debilov žalúdky, som sa pobral do spálne, skontrolovať, či sa už naša princeznička zobudila.

Keď som otvoril dvere, videl som ako sa prehrabáva v mojich veciach. Pomaly som si ju celú premeral zhora nadol. A musím vám povedať, že keď som ju zbadal len v tom uteráku...

"Hľadáme niečo, Rosa?" ako sa otočila, uterák jej skĺzol o niečo nižšie, no zachytila ho skôr ako stihol úplne spadnúť. Škoda.

"Nevieš klopať?!" povedala celá červená.

"Som nevedel, že si musím pýtať povolenie do vlastnej izby." povedal som s úškrnom na tvári, pričom sa ešte viac začervenala.

"Aha... Tak ja teda pôjdem. Máš to tu pekné." povedala to tak rýchlo, že podľa mňa ani sama nevie čo povedala. Potom sa sebavedomím krokom pobrala von z izby.

"Rosa?"

"Čo mojko?"

"Ale nič, len si choď."

Z POHĽADU EMILY

Ako najväčší debil som chodila od dverí ku dverám. Väčšina z nich bola zamknutá, no z tých otvorených ani jedna nebola moja izba. S povzdychom som sa otočila na Matea, ktorý sa zjavne na mne dobre zabával. Stál opretý o zárubňu so založenými rukami s pobaveným úškrnom.

"Nejaký problém, MOJKO?"

"Nie? Len si obzerám architektúru tohto domu." predomnou bolo ešte dvojo dverí a ja som dúfala, že jedny z nich boli moje.

Bohužiaľ, neboli.

Znova som sa k nemu otočila, no už ma to prestávalo baviť, pretože sa na mne fakt dobre zabával. Nasrdene som k nemu pristúpila, ale až tak blízko, že sme boli od seba len pár centimetrov.

"Ak mi hneď nepovieš, kde je moja izba, tak ťa budem chodiť v noci strašiť." zdvihol ruky do obranného gesta, pomaly odomňa odstúpila a otvoril dvere hneď vedľa tých jeho.

"Nech sa páči, vaša výsosť." a uklonil sa.

Vošla som teda dnu, no on ma ešte zastavil a naklonil sa bližšie k mojej tvári.

"Mimochodom, červená ti veľmi pristane."

Najprv som nechápala čo tým myslí, no po chvíľke mi doplo, že to on ma včera prezliekol, a tak videl aj moju spodnú bielizeň.

Mrzko som sa na neho pozrela a zabuchla mu dvere pred nosom.

Od hanby som sa hodila na posteľ a z plných pľúc zakričala do vankúša.

Spoza dverí som počula tlmený smiech. Zlostne som hodila do nich vankúš a zababušila sa do perín.

Je načase dospať včerajšok.

🙋🏽‍♀️🤭🤣