Prečo ja?!

45. Dvojičky

Z POHĽADU LUCASA

Cesta k španielskemu debilovi prebehla úplne v tichosti. Bolo to také nepríjemné ticho, v ktorom sa dosť zle cestuje. Nikto nemal ani náladu na konverzáciu. Veď aj o čom by sme sa rozprávali... Bolo toho treba síce dosť prediskutovať ale to až neskôr.

Šoféroval otec, keďže ja som nebol ešte celkom schopný. Za nami a pred nami išli ďalšie naše autá.

Do mafiánskeho sídla sa predsa nechodí len tak na kávu, nie?

Vzadu sedela Lucy. Ešte stále nahnevaná a rozhodená z informácií, ktoré sa včera dozvedela.

Naliehala, že pôjde aj ona... Chvíľu to trvalo kým presvedčila otca, ale keďže nebolo veľa času na dohadovanie, tak nakoniec povolil.

"No, počúvam vysvetlenie... Máme ešte celkom dlhú cestu pred sebou. Taak??" do ticha sa ozvala Lucy.

"Už som vám to raz hovoril... Myslíš, že som mal na výber? S mamou sme vás chceli..."

"Bla bla bla, to sme už počuli. Odpovede takéhoto typu si teraz nechaj pre seba. Nemáš inú verziu?"

"LUCIANA!!" trochu výhražne som ju napomenul.

"Ty tam vpredu buď ticho" povedala a kopla mi do sedačky.

"Akože nechcem to moc teraz rozoberať ale myslím si, že to už nemusíš odkladať, otec... tak či tak sa raz musíme dozvedieť pravdu a buď to bude teraz alebo inokedy. Zbytočné naťahovačky" už ma to prestávalo baviť, tak isto ako aj Lucy. Predsa čo také tajné to môže byť keď nám to nedokáže povedať narovinu.

"Fajn, ako chcete..." chvíľku sa odmlčal ale potom pokračoval. Bolo vidno, že sa mu o tom ťažšie hovorí.
"Je jeden zákon, ktorý platí ale len v mafiánskych rodinách... ZÁKON DVOJIČIEK"

"A? Ďalej?"

"Môžeš byť ticho a prestať ho prerušovať? Chcela si vedieť pravdu, tak mlč" zdvihla ruky do obranného gesta a pohodlnejšie sa oprela do sedadla.

"Znamená to, že keď sa v takejto rodine narodia dvojičky, automaticky sa musí to prvorodené odobrať"

"Počkaj počkaj, celkom tomu teraz nechápem" vyhŕkla naňho zmätená Lucy.
"Chceš mi tým povedať, že Emily je moje dvojča...? Akožeee je to logické, keďže máme toľko isto rokov ale aj tak" chcel som aj ja niečo dodať ale ona neprestávala klásť otázky.
"Takže za vyše sedemnásť rokov ste mi nemohli oznámiť, že mám dvojičku?"

"Môžeš ma ešte aspoň chvíľu počúvať, Lucy?" ešte stále s kľudom prehovoril otec.

"Nie! Za tie roky ste neboli schopní sa ani zmieniť o nej... Keby neprišla takáto situácia, v ktorej sme teraz my a aj ona, povedal by si nám to niekedy?" poslednú vetu zašepkala so slzami v očiach.

"S mamou sme vám to chceli povedať, ver mi... No po jej smrti som sa k tomu neodhodlal" ako to dopovedal, v aute zostalo ticho.

Zastavili sme pred bránou aj spolu s ostatnými. Bolo divné, že tam nikto nestál. Lucy už začala otvárať dvere na aute, no ja som ju hneď zastavil.

"Akožee mladá dáma ty si sa kde vybrala?" snáď si nemyslela, že pôjde s nami.

"A načo som tu potom prišla??"

"Aj ja nad tým premýšľam"

"Debil" povedala a znova začala otvárať dvere.