Zobudila som sa s nehoráznou bolesťou hlavy a zápästia. Ako posledné čo si pamätám je, že sme s Lucasom mali namierené domov. Potom šli za nami tie dve čierne autá a jedno z nich do nás vrazilo. Dostali sme šmyk a narazili sme do stromu. To je všetko čo si pamätám.
LOTTIE! Preboha, dúfam, že sa jej nič nestalo.
Pomaly som sa posadila. Poobzerala som sa po miestnosti, no moc mi to nepomohlo, pretože tu bola tma ako v riti. Mohli tu aspoň nejaké okno spraviť, nechápem.
Pomaly som sa snažila postaviť, no moc mi to nešlo, ale nejak som to zvládla. Zakrútila sa mi hlava, že som skoro zletela naspäť, no chvála bohu som sa pridržala steny.
Keďže v miestnosti bola úplná tma a nevidela som kde sú dvere, tak som sa pomaly posúvala popri stene a išla som ich hľadať. Teda dúfam, že sú tu nejaké dvere, nieže tu budem dookola stále blúdiť. Ale vlastne musia tu byť, ako by som sa tu predsa dostala. Nieže ma tu zamurovali. Dobre Emily, kľud, ty to zvládneš.
Konečne som našla to čo som hľadala. Stačila som kľučku a ako inak, no samozrejme bolo zamknuté, výborné.
Tresla som rukou do dverí, no hneď som to oľutovala, pretože to bola tá boľavá. Au! Vidím to na narazené zápästie.
Tak som sa pokúsila teda druhou, no silnejšie a viackrát.
"HALÓ?! MOHOL BY TU NIEKTO KONEČNE NAPOCHODOVAŤ?" dúfam, že ma nejaký ten debil z nich počul a okamžite tu príde. "JA VIEM, ŽE MA POČUJETE!" a neprestávala som búchať na dvere.
Po chvíľke som to vzdala, sadla si vedľa dverí a oprela sa o stenu. O pár minút, no možno aj hodín, neviem, nestopujem, som započula ako šťukol zámok. No konečne chlapci. Pomaly som sa opäť postavila a čakala kým niekto vstúpi dnu.
Otvoril dvere a zasvietil. No skoro mi to oči vypálilo, tak som si ich musela prižmúriť.
"To akože vážne tu celý čas bolo svetlo? Vážne? To ste mi nemohli nechať aspoň rozsvietené?" až teraz som si všimla, že som to povedala nahlas, nevadí.
Moju poznámku odignorovali, jeden z nich mi spútal ruky a viedli ma tmavou chodbou niekde preč. Boli tam dvaja, len tak pre info.
Išli sme pomerne dlho a k tomu ešte aj po schodoch, až sme sa ocitli na prízemí. Poviem vám, moja kondička nič moc.
Keď som videla ďalšie schody, chcelo sa mi plakať. Unavene som sa na nich pozrela, no ten jeden ma už ťahal za ním. Zrazu sa ozvalo moje zápästie.
"Nemôžeme spomaliť?" no on ako naschvál zrýchlil a silno ma potiahol. To už moje nohy nezvládli a ja som spadla rovno na to moje boľavé zápästie. Tak teraz mám pocit, že to nebude len narazené. Od bolesti som až vykríkla.
"Nefňukaj a vstávaj!!" to už sa mi do očí tlačili slzy.
"Kebyže si mi tak pomohol? To by ti neuškodilo"
"Nemám na teba celý deň! Rýchlo sa pozviechaj z tých schodov a ideme!" snažila som sa postaviť, no moc mi to nešlo. Nakoniec sa ten druhý nado mnou asi zľutoval a pomohol mi. Vďačne som sa naňho pozrela, no ten si ma nevšímal a už ma rukou na chrbte tlačil hore.
Keď sme vyšli na poschodie, prešli sme až na koniec chodby. Táto chvála bohu nebola až taká dlhá. Zastali sme pred veľkými dvojkrídlovými tmavými koženými dverami. Vyzerali, že sú dosť ťažké a luxusné. Otvorili ich a vošli sme.
Naskytol sa mi pohľad na obrovskú miestnosť, pravdepodobne kancelária. Takúto ani starec nemá. Vyzerala naozaj luxusne. Rovno predo mnou bol veľký drevený stôl s kreslom a za ním bola presklenná stena s výhľadom na les. Bolo to celkom pekné. Po pravej strane bol menší bar s alkoholom a veľký kožený gauč s kreslami a stolíkom. Na ľavej strane bola zese skriňa a veľká vitrína so všelijakými zbraňami, na ktorú som sa zapozerala.
Zo zamyslenia ma vytrhol hlboký mužský hlas až ma trhlo. Predo mnou stál vysoký opálený chlap. Alebo lepšie povedané Boh. Bol starší odo mňa, čo bolo dosť vidno. Mal tmavé hnedé vlasy, prenikavé hnedé oči, ostré črty tváre a bol mierne zarastený. Na sebe mal bielu košeľu a prvé dva gombíky boli rozopnuté. Pod ňou sa mu rysovali svaly.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Hľadela som naňho s údivom. Rýchlo som sa spamätala a presunula pohľad niekde zaňho.
Prečo vždy tí zlí musia byť takí pekní!
Za ním len postávali pravdepodobne ďalší dvaja bodyguardi. Pozorne som si ich prezrela a zastala pohľadom na tom napravo. Niečo sa mi nezdalo. Opätoval mi pohľad, no bol akýsi nesvoj. Určite to bol nejaký nováčik.
"Ty!" jemne som mykla hlavou smerom k nemu. Ukázal na seba a ja som len prikývla.
Ten ich Boss sa postavil vedľa mňa a palcom naznačil hentému nech príde bližšie.
"Teba poznám. Ty si ten... ten čo Carterovi nosil informácie" pozrel sa na mňa nechápavým pohľadom, že o čom to tu kecám. Boss naznačil tým jeho gorilám aby ho chytili a už hneď stáli pri ňom. Jeden z nich, mu kopol zozadu do kolien a on sa zosunul na zem.
"JE TO PRAVDA?!" a priklonil sa k nemu. Bolo vidno, že ho táto informácia mierne zaskočila až vytočila.
"NIE! Neverte jej! V žiadnom prípade!" obhajoval sa.
Mne už mierne začalo mykať kútikmi, až som to nevydržala a začala sa smiať. Všetci na mňa divne pozreli a asi pochopili. Teraz som bola opäť ja stredobodom pozornosti.
Henten čo kľačal sa postavil a pristúpil bližšie ku mne. Až teraz som si uvedomila aký je vysoký. Naklonil sa k mojej tvári a zahľadel sa mi do očí.
"Niekto tu má dobrú náladu nato, že môže prísť o život"
Ja som sa ešte bližšie naklonila, no hneď ma vrátilo späť.
"A niekto tu potrebuje sprchu"
Boss vedľa mňa sa mierne uchechtol, premiestnil sa predo mňa a nasadil naštvaný výraz.
"Máš pocit, že ti niekto dovolil rozprávať?!"
"Chcela som len vyplniť ticho" no a to som mala radšej mlčať. V tom momente mi na líci pristála silná facka. Dobre, že ma až neodhodilo. Chytila som si boľavé líce a radšej som už mlčala. Budem rada ak sa dožijem aj konca tohto dňa.
Taak a dnes "trošku" dlhšia časť 😅 veríme, že sa vám bude páčiť 👀
