Prečo ja?!

3. Uniesli ma

Zobudila som sa v nejakej dodávke. Neskutočný smrad tu majú, občas aj vyvetrať by nezaškodilo. Mala som zaviazané ruky za chrbtom a pásku cez ústa. Začala ma chytať aj panika, šak veď ma môžu zabiť, predať na orgány. Ja viem. Určite to bude na tie orgány. Ale tak pečeň mám fajnú, nepijem. Ani nefajčím, takže pľúca tiež.
Nejakým zázrakom som si dala dole šatku z rúk (ešteže to bola šatka, páska by šla ťažšie). No a teraz ústa. Auu. Mám pocit, že som si vydepilovala všetky chlpy na ústach. Ktorý beťár mi to tak zalepil. Chvíľu som si precvičovala mimiku, aby sa mi troška sánka rozhýbala. Šak ani neviem koľko som tu ležala, nehybne jak mŕtvola. No nič. Idem slovka s nimi prehodiť.

"Heej, koľko bude ešte trvať cesta" spýtala som sa, už ma nebavilo len sedieť, mala som stŕpnutú riť (normálny človek by možno začal bľačať, že nech ho pustia ale ja nie, už ma prešla aj tá panika). Nedostala som odpoveď, fasa.
O chvíľku auto zastalo, asi sme boli na mieste. Dúfam, že na mňa nezabudnú a nenechajú ma tu v tom smrade. Zázrakom sa dvere otvorili a ja som mala konečne príjem kyslíka.

"No konečne" povedala som si potichu sama pre seba. Dnu vošiel muž cca 20 ročný (ale šumný bol) a ťahal ma von.

"No poď kráska" no ale nelichoť mi, ty beťár jeden. Neviem prečo, ale usmiala som sa naňho. "si sa nám nejako vyvliekla" dodal.
Keď sme vyšli von, môj pohľad padol hneď na obrovskú vilu (možno sa tu budem mať ešte dobre). Ten pekný chlap mi chytil obe ruky (ako keby som mu chcela utiecť, no od teba by som určite neušla chlapče). Ten druhý zavrel dvere na dodávke a išiel ju asi preparkovať. Ja s mojím novým frájom sme šli dnu, zoznámim Vás s ním inokedy, dobre? Ďalej sme pokračovali hore schodmi a vošli do nejakej kancelárie. Tam sedel za stolom otočený chrbtom k nám nejaký muž.

"Pane, je tu, ako ste chceli" povedal to pokojným hlasom, ale bolo počuť, že má voči nemu rešpekt.

"Dobre, môžeš ísť" z jeho hlasu išla hrôza, jak z nejakého mafiána. Frajer (áno, zatiaľ ho tak volám) na mňa povzbudivo žmurkol a odišiel, a henten otočený mne chrbtom sa otočil. Naskytol sa mi pohľad na postaršieho muža v obleku. Stála som tam v strede kancelárie ako stĺp. Nevedela som či sa mám pozdraviť ako každý slušný človek alebo čo, ale radšej som bola ticho. V tom sa postavil od stola a pokračoval ku mne. Zastal asi meter predomnou.

"Asi popravde nevieš načo si tu ale čoskoro sa to dozvieš" povedal to kľudnejším hlasom než predtým. Chytil ma za ruku a ťahal von z kancelárie (dúfam, že mu nebudem robiť dáku štetku, to radšej hentemu mladiemu). Išli sme dlhou chodbou, potom dolu schodmi až do nejakej pivnice.

" Zajtra sa vidíme " povedal to neutrálnym hlasom a odišiel, samozrejme nezabudol zamknúť dvere. A to som si myslela, že bude milší. Poobzerala som sa naokolo, bola to strednemenšia izba s jedným matracom a vedľa bol menší stolík. Na stene bolo ešte menšie okno, ale že faakt malé. Neostávalo mi nič iné iba si ľahnúť na matrac a pokúsiť sa nejak zaspať, aj tak sa už stmievalo. Keď som si ľahla, prachu jak za vlečku, fuj boháča. Vyčistiť by zišlo...

Hore na fotke "frajer" Emily 🔼😄