"Prepáč Emily, teraz to nepôjde. Potrebujeme trénovať. Ale večer by sme sa mohli stretnúť"
"Jasné, v pohode. Tak tuná v záhrade o ôsmej? Vyhovuje?"
"Môže byť"
"Tak zatiaľ ahoj"
"Ahoj, Emily" ooch bože, jeho úsmev. Rozplívam sa nad ním.
Ale musím povedať, že Lucas má o troška krajší úsmev. No nad čím to ja zasa rozmýšľam.
Vracala som sa späť do izby. Šla som po chodbe. Mohla som zostať aj za domom a pozerať sa na nich ale to asi nebude dobrý nápad. Mohla by som aj nájsť Amber a otravovať ju popri práci. Nie, radšej nie. Musím niečo vymyslieť aby som sa nenudila. Môžem si aj pospať ale to sa mi už nechce. Alebo si pozriem film...
"Emilyyy, čaaaau" počula som za mnou jemný hlások. Vedela som, že je to Alice. Obzrela som sa. Doširoka sa usmievala. Rozbehla sa ku mne a hodila sa mi okolo krku. Samozrejme predtým som sa skrčila.
"Alice, ahooj. Rada ťa vidím" odtiahli sme sa od seba. "Čo ty tu tak sama?"
"Lušy išua dopječ. Jukas nevjem kde pošieu. Aši ža tou Betou" nad jej pomenovaním som sa v duchu zasmiala. Zrazu ma chytila za ruku a potiahla ma. "Ideš ša šo mnou hjať? Ukážem ti aj moju ižbu. Vješ aká je čačaná?"
Bože ona je taká zlatá.
Keďže som nemala čo robiť, tak som to uznala za vhodné. Spolu ruka v ručičke sme sa vybrali do jej izbičky.
Už pred vstupom do jej izby si všimnete veľké, kráľovské dvere s jej menom a korunkou. No keď som vstúpila dnu, nemala som slov. Krajšiu detskú izbu som nevidela. Bola strašne veľká a vyzerala tak kráľovsky.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Emily, viťaj v mojej ižbe. Číť ša tu ako ďoma" no rozkošné dieťa, nie?
"Ďakujem. Máš veľmi krásnu izbičku, Alice"
Poukazovala mi všetky hračky. Taktiež aj šatník. To dievča má asi viac šiat ako nejaká dospelá žena. Samozrejme sa tam nenachádzali len šaty. Všetko to bolo také úžasné. Normálne som sa v jej izbe cítila ako vo sne.
Po asi hodine hrania sa s hračkami sme si ľahli na zem. Celú podlahu pokrýval jemný koberec takže to ležanie bolo príjemné a mäkké. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Viem, vyznie to troška divne. Veď predsa je to malé dieťa, ktoré poriadne nechápe ničomu, ale tak neviedli sme zasa nejaké "dospelácke" konverzácie.
Práve sme sa smiali na akejsi kravine, keď nám niekto vošiel do izby. Možno aj klopal ale cez náš smiech sme nepočuli.
Obidve sme otočili hlavy smerom ku dverám. Stál tam Lucas, ktorý sa na nás usmieval.
"Ahoj, Lucas" úsmev som mu opätovala.
"Čau Jukaas" na tvári sa jej rozžiaril úsmev. Rýchlo sa ku nemu rozbehla a hodila sa mu okolo pása. On si ju zobral na ruky, dal jej pusu na líce a smerovali ku mne. Boli spolu takí zlatí.
"Ahoj, Emily. Nevedel som, že si tu. Dúfam, že ti nevadí ak si ju musela strážiť"
"Nie, v pohode. Aj tak mám dnes voľno a nemala som čo robiť. Aspoň sme sa spolu zabavili" Alice súhlasne prikývla hlavou.
Lucas položil Alice na zem a prisadol si ku mne. Alice sa vopchala medzi nás a začala si listovať akúsi knižku.
"Vieš, väčšinou ju niekto stráži, buď ja alebo Lucy. Inokedy keď nemáme čas, tak aj slúžky. Len som si musel na chvíľu niekde odbehnúť a ona sa už túla po dome" zasmial sa a postrapatil Alice vlasy.
"Heeej, nejoob" a začala si ich rukami česať naspäť.
"Nechcem vyzvedať, len, že kde si bol?" bože, musela som sa v duchu zasmiať nad mojou sprostosťou.
"Jasné, pýtaj sa. Bol som len pomôcť Bet s nákupom" po celý čas sa so mnou rozprával s úsmevom na perách.
Potom si ľahol na chrbát a založil si ruky pod hlavu. Ja som zostala sedieť.
"Nemali by to robiť slúžky?"
"Mali, ale Bet im vraj nedôveruje. Vraj si myslí, že jej ukradnú všetky tie jej handry. Tak jej chodievam pomôcť ja"
"Aha"
"Emilyy?" potiahla mi Alice ruku.
"Áno?"
"Vješ o ťom, že ja mám po žajtre najodeniny? A budem mať ošlavu. Nebooj, ši požvaná" nad poslednou poznámkou sme sa s Lucasom zasmiali.
"Ďakujem za pozvanie, Alice. Ale ja nemám ešte pre teba darček"
"Ťo nevadí. Ja ši počnem aj bež neho. Nejob ši štajosti"
Celý čas sme sa všetci spolu smiali. Alice nás väčšinou rozosmievala. Taktiež sme spolu stihli aj poupratovať izbičku, všetky hračky na svoje miesta. Normálne som si pripadala ako keby sme boli rodina. Ja a Lucas manželia, a Alice naša dcérka. Hah, jaké mám ja nápady, však?
Potom sme ju už len uložili do postele spať a vybrali sa preč z jej izby. Cestou sme sa smiali ešte na Alice a jej hláškach.
Zrazu sme zastali a stíchli, pretože sme na chodbe stretli Bethany. Ešte tá tu chýbala.
"Ahoj, Bethany" pozdravila som sa s úsmevom, samozrejme s falošným. Chcela som ju nazvať Betou, tak ako Alice, ale radšej nie.
"Ahoj, Bet" Lucas pomaly podišiel k nej a dal jej letmý bozk na čelo. Jej dobre, že nešla para z uší a nevybuchla priamo pred nami. Ledva som sa kryla, aby som sa nezačala smiať, pretože pohľad na hentú bol na nezaplatenie.
"Tak ja už pôjdem. Majte sa" keď som odchádzala tak som sa len usmiala, ten úsmev bol vlastne venovaný len Lucasovi, ale nevadí a šla si svojou cestou. Bolo už trištvrte na osem, tak som si povedala, že by som už aj mohla ísť...
