Prečo ja?!

37. Ruky preč

"Pripravená?"

"Ako nikdy" odpovedala som mu s diabolským úsmevom, ktorý nemal šancu ani vidieť v tej tme, no dalo sa to vyčítať z môjho hlasu.

"Tak poďme na to!" prehodil si ruku cez moje plecia a vybrali sme sa smerom k domu.

Už som mala namierené k bráne, že idem zadať heslo, keď ma Lucas potiahol za ruku.

"Čo robíš??"

"Žeby chcem otvoriť bránu?"

"Chceš nás prezradiť?! Veď sú tu kamery!"

"Sme maskovaní, nie?"

"Okrem tvojich rodičov si jediná, ktorá pozná kód od brány, nemýlim sa?"

"Ako inak sa tam chceš dostať?"

"No var si si nemyslela, že pôjdeme predkom"

"Noo... možno. Tak teda ako?"

"Emily, žila si tu necelých 17 rokov a chceš mi povedať, že si sa ani raz nepokúšala o útek? A predkom si určite nemohla ísť"

"Nieee" a pozrela som sa iným smerom. Chcela som byť za dobrú.

"Emily, neklam mi"

"Noo, tak možno raz" pozrela som sa cez Lucasove plece a zapozerala sa na dvor. "Naši kúpili nové svetlá? No bolo načase" povedala som si sama pre seba.

"Vravela si niečo?"

"Nič nič"

"Tak?"

"No dobre. Poď za mnou" tentokrát som ho ja potiahla za ruku a viedla ho za dom.

Zohla som sa, odsunula kvetináč a prešla cez dieru v plote. Poviem vám, už pekne dlho som nešla tadiaľto. Lucas ma samozrejme nasledoval, no preňho to bol menší problém, keďže tá diera bola trochu menšia, no nakoniec sa cez ňu nejak predral. Som zvedavá ako pôjdeme naspäť.

Z POHĽADU LUCASA

Stačil jeden pohľad inde a Emily sa odtrhla odo mňa, a tým sa mi aj stratila z dohľadu.

"Emily?" keď sa mi ani po chvíľke neozývala, tak som to skúsil znova. "Emily, ozvi sa"

"Poď sem" išiel som za hlasom.

"Kde si?" zadná časť domu nebola vôbec osvetlená, no ako tak tu dopadalo aspoň mesačné svetlo.

Ani nechcite vedieť kde som ju našiel. Pristihol som ju pritom ako sa pchala cez psie dvierka, musel som sa z chuti zasmiať. Bolo vidno, že mala menší problém. Mal som pocit, že sa tam zasekla. Ale pre mňa to problém nebol. Mal som skvelý výhľad.

"Mohol by si sa prestať smiať a pomôcť mi?"

"Ale keď takto vyzeráš super"

"LUCAS!!"

"Dobre dobre... A čarovné slovíčko?"

"Prosím"

...

"V MOMENTE DAJ TIE RUKY PREČ Z MÔJHO ZADKU!" okamžite som dal ruky do obranného gesta aj keď to vlastne nemala možnosť vidieť.

"Prepáč, len som ti chcel pomôcť" no pobavenie sa dalo jasne počuť.

"Máš pocit, že som ťa žiadala o toto?... Lucas ale teraz vážne. Nemienim tu ponocovať"

Po hodnej chvíli sa nám ju podarilo odtiaľ dostať. Aj keď neviem, ktorý normálny človek by šiel psími dvierkami. No možno je to aj celkom dobrý nápad, ale tak najprv si asi prezistím šírku tých dvierok a až potom sa tam začnem pchať. Hlavne keď jej pes je skoro vo veľkosti škrečka. Takého väčšieho škrečka.

Z POHĽADU EMILY

"Nabudúce si ten zadok odpusti" náš vzťah nebol tak ďaleko, žeby si to mohol dovoliť. Aj keď niekedy mám pocit, že sa poznáme večnosť, no pritom to tak vôbec nie je.

"Nabudúce sa nehraj na psa"

"Máš snáď lepší nápad ako sa dostať dnu?... Myslela som si, že budeš mať plán"

"Myslel som si, že ty to tu poznáš najlepšie... A mimochodom, dá sa prejsť aj cez dvere"

"To ich chceš vyraziť alebo čo? V momente sa spustí..." ani som nestihla dopovedať a už odomikal dvere. "Odkiaľ máš kľúč?"

"Dajme tomu, že ti to nepoviem"

"Tak prečo si mi nepovedal skôr, že ho máš?! A ja ako sprostá som sa pchala cez tie malé dvierka"

"Bola si zlatá"

"No riadne... Úplne som sa vcítila do kože psa"

Odomkol dvere a ja som len dúfala, že sa nespustí ten alarm. Predsa len nikdy nevieš. No našťastie sa tak nestalo.

"Až po tebe" naznačil mi aby som ako prvá vošla do domu.

Všade bola tma, pochopiteľne. Samozrejme nás ani len nenapadlo aby sme si zasvietili. Je to predsa vlámanie. No ale nejaká baterka by bodla. Adrenalín mi prúdil všade v tele. Mala som rôzne pocity, no ten hlavný bol strach. Bála som sa, že nás tu načapú rodičia, aj keď síce oni boli práve na služobke, ako mi Lucas povedal, ale tak nevedeli sme kedy sa vrátia. Ich príchod domov bol väčšinou neskoro večer, keď ja už som dávno spala. Alebo ak nás uvidia susedia. Ako tak ich už poznám a viem, že s mojimi rodičmi majú dosť blízky vzťah, takže by ich v momente kontaktovali. Vlastne to by urobil asi každý sused, česť výnimkám, alebo by rovno zavolal políciu. A s políciou mať opletačky fakt nechcem.

Zahnala som tieto myšlienky a ďalej to neriešila. Chcem to mať čím skôr za sebou.

Bola som sústredená na to aby som nič nezvalila, že som sa tak zľakla keď mi Lucas poklepkal po pleci.

"Chceš aby som dostala infarkt?!" len sa na mne zasmial a podal mi malú baterku, ktorú som hneď zapla, ale moc nesvietila. Ale stačilo to na to aby som sa nezabila.

"Lottie?" išla som smerom do obývačky a Lucas sa vybral druhým smerom. Po chvíľke sa vrátil.

"Tam nie je"

"Ani tu... poďme ešte na poschodie" Lucas išiel prehľadať ostatné izby, no ja som si to hneď namierila do svojej.

Keď som ju otvorila, do očí sa mi nahrnuli slzy, ale šťastia. Na posteli, pritúlená pri mojej obľúbenej deke ležala Lottie. Okamžite som si dala dole kuklu aby ma mala možnosť spoznať. Keď ma zbadala, rozbehla sa ku mne a ja som si kľakla. Tak veľmi mi chýbala. Začala ma oblizovať a ja som sa nemohla prestať usmievať, a nedokázala som zabrániť ani slzám.

Keď som sa postavila, vo dverách stál Lucas a usmieval sa na nás. Musela som ho okamžite objať.

"Ďakujem, ďakujem, ďakujem" mrmlala som mu do hrude.

"Ešte mi neďakuj. Najskôr sa musíme odtiaľto dostať" zrazu čosi buchlo. Hneď som od Lucasa odstúpila.

"Počul si to?" spýtala som sa a vykukla na chodbu.
"Ó. Môj. Bože" dole na chodbe sa svietilo. Zmocnil sa ma ešte väčší strach.
"Máme spoločnosť" otočila som sa na Lucasa a on potichu zanadával. Nečakal to ani jeden z nás. Teda vlastne možno trošku, ja. A práve preto som sa modlila, no akosi mi to nepomohlo.

"Mali sa vrátiť až pozajtra" tak očividne si to rozmysleli.

"Toto sa stávalo často, že prišli skôr ako mali"

"Mohla si ma s tým aspoň oboznámiť"

"Och bože... Myslela som si, že pôjde všetko ľahko" strach bolo na mne jasne vidno. Lucas ma chytil za rameno.

"Hlavne sa upokoj Emily. Dostaneme sa odtiaľto, že ani nebudú vedieť... Zažil som aj horšie veci" tak to dúfam, chlapče.

Taak? Ako to dopadne? 🤷🏽‍♀️😬 Ináč hore v médiách máte toho Emilynho "škrečka". 😂