Prečo ja?!

40. Utajené číslo

Priniesli stoličku a prinútili ma aby som si sadla. Nenamietala som, práveže mi to prišlo vhod, pretože sa mi ešte mierne krútila hlava.

"Nerád by som ublížil takej peknej anjelskej tváričke, ale ak budeš taká drzá ako doteraz, tak nebudem mať na výber... Rozumela si?!" takže on sa mi ide vyhrážať. Ti ja zmalujem ten tvoj pekný ksicht.

"Budem sa snažiť" bolo vidno, že ho moja odpoveď naštvala, ale tak nech si zvyká.

"Ešte jedna takáto blbá odpoveď alebo poznámka a ver, že to s tebou nedopadne dobre!" šak okej bráško, kľud, si nespal či čo.

"Áno, rozumela som!" okej, tak toto bolo trošku hlasnejšie povedané než som chcela.

"Som rád, pretože sa mi ešte zídeš" a oblizol si spodnú peru. Chlapče prestaň, pretože po tebe skočím.

Z POHĽADU LUCASA

Sedel som u otca v kancelárii a čakal kým mi jedna zo slúžok donesie lieky na bolesť hlavy.

Keď som sa dozvedel čo sa nám stalo, a že Emily uniesli, mal som chuť toho dotyčného zabiť. Bol som nehorázne vytočený. Nech si ma nepraje keď sa mi dostane pod ruky.

Obávam sa toho pekla keď otec vojde do kancelárie. To zas bude... No spomeň čerta a už je tu.

Dvere sa s treskom zatvorili až mi zadunelo v hlave.

"Čo ťa to napadlo!!!" zvreskol silnejšie než buchli dvere. Akože ani čau ani nič?

"Mohol by si potich..."

"SKLAPNI!!!"

Zrazu sme započuli jemné zaklopanie. Dnu vošla Amber, teda aspoň si myslím, že sa tak volá a konečne mi niesla lieky. Položila ich na stolík, potichu som jej poďakoval a ona sa vybrala preč. Až teraz som si uvedomil akú máme peknú slúžku. Tabletky som si hodil do úst a zapil ich. Už nech rýchlo zaúčinkujú, pretože mám pocit, že to tu pri otcovi neprežijem.

"Dosť jasne som ti hovoril aké je to nebezpečné v tejto situácii!" to už hovoril miernejším tónom, konečne asi pochopil môj stav.

"Nevedel som, že by sa to takto mohlo zvrtnúť"

"Mohol si to očakávať!!!" okeej a sme znovu tam kde sme boli. Asi potrebujem ďalšiu dávku liekov.

"Chcel som jej len spraviť radosť"

"To ma nezaujíma!!! Kvôli blbému psovi riskovať život?!" zaujímalo by ma kde sa momentálne nachádza ten malý čokel.

Chcel som mu k tomu niečo povedať, no v tom mu zazvonil mobil. Pozrel som sa na otca so zvedavým pohľadom, že kto volá.

"Utajené číslo" on sa na mňa ani nepozrel, zdvihol a dal to nahlas.

"Zdravím, Frank!" vôbec som nevedel o koho sa jedná. Znova som sa pozrel na otca so spýtavým pohľadom, no vedel som, že mi neodpovie.

"Mateo!" ten bastard! Zabijem ho!

"Dlho sme sa nepočuli, priateľu"

"Koľko chceš?!"

"100 miliónov a možno ešte pár vecí, ale to neskôr"

"Na to zabudni!!"

"Ale ale... Nechceš naspäť svoju DCÉRU?"

👼🏼😍