Po aute sa rozlieha príjemná hudba z rádia. Zrazu začala hrať super pesnička, ktorej som nemohla odolať a začala som si spievať. Lucas sa na mne len zasmial, no pridal sa. Musela som sa pousmiať. Do toho sme začali aj tancovať.
Tento deň lepšie ani začať nemohol, pomyslela som si.
"Fakt mi nepovieš kde ideme?" pozrela som sa naňho psími očami.
"Nechaj sa prekvapiť"
"Tak okej" a s povzdychom som sa oprela o sedačku.
"Emily, ver mi. Bude sa ti to páčiť"
A verte mi, páčilo sa mi to a veľmi! Boli sme na prechádzke okolo jazera, pri ktorom si pre mňa pripravil piknik. Počas toho sme sa rozprávali o hocijakých hovadinách, rozoberali rôzne témy. Prezradila som mu aj kúsok z môjho nudného života a aj on mi o sebe niečo viac prezradil. Vravel mi aj o zážitkoch z detstva, ktoré s Lucy zažili. Boli dosť šialené, no škoda, že som tiež nemohla prežiť niečo také.
Už sme sa vracali domov (okej už to tak budeme volať) keď som sa poriadne zapozerala na cestu za oknom a uvedomila si, že domov sa ide druhým smerom. Akosi sa mi to nezdalo. Zrazu sme vošli do jednej ulice a v tom momente som to tam spoznala.
"Počkaj, počkaj... My sme... Čo?" Lucas sa na mne začal smiať. "Ty ma berieš domov? Ty sa ma chceš zbaviť??" pozrela som sa naňho so zraneným pohľadom, no Lucas sa stále smial. Keď si všimol, že mne do smiechu nie je, pochopil to a prestal sa smiať. Akožee, aj ja som to myslela zo srandy ale chcela som vedieť prečo ma sem zobral.
"Preboha nie! V žiadnom prípade sa ťa nechcem zbaviť!"
"Veď viem, veď by som ti chýbala" to som sa už musela začať smiať. Ale vážne! Ja viem, že by som mu chýbala. Všetci to vieme!
"Chcem ti len spraviť radosť"
"Chceš mi spraviť radosť tým, že ma zoberieš domov? Že sa ma zbavíš??" hrala som sa na urazenú. Zo mňa by bola perfektná herečka. Už som si začala predstavovať ako vychádzam na pódium, všetci ľudia mi tlieskajú a do ruky dostávam sošku Oscara. Musela som popritom rozmýšľaní vyzerať fakt debilne, pretože aj Lucas sa na mňa pozeral debilne a pritom vyzeral ako debil... Wow, toľko debilných slov v jednej vete som ešte nikdy nevidela. Musela som sa uchechtnúť.
"Emily, si v pohode?" vytrhol ma zo zamyslenia.
"Jasné. Len som si predstavovala ako by to bolo keby som bola slávna" povedala som to rýchlosťou svetla.
"Čo?"
"Nič nič"
Zrazu sme zastali pred mojím bývalým domovom. Začala som sa obávať, že čo príde. Ja som to vedela, že ma chce vrátiť a on mi tu ide klamať, že ma nechce vrátiť, no pekne od neho. Som si to o ňom nemyslela.
"No dobre, tak sa maj. Bolo mi s vami fajn" už som pomaly vystupovala z auta, keď ma chytil za ruku.
"Počkaj. Čo robíš?"
"No šak idem domov"
"Nepočkáš ma?"
"Načo?"
"Ani nevieš o čo sa jedná, Emily" práveže viem. Chceš sa ma zbaviť.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
