Prečo ja?!

20. Spomienky

"No veď to, ja som nemyslel" chcela som mu nato niečo povedať, ale prerušil ma zdvihnutím palca.
"Len si ma vypočuj, prosím" len som sa zamračila a bola ticho.
"Vieš, mal som manželku, ktorú som nadovšetko miloval. Volala sa Alice" stíchol. Všimla som si, že hovorí v minulom čase. Zarazila som sa.
"Miloval som ju z celého srdca a nevedel som si predstaviť život bez nej. Tak strašne moc sme sa milovali... A tak sme sa zobrali. O rok neskôr sa nám narodil Lucas. Alice bola z toho veľmi šťastná. A tak sa o tri roky nato narodila Lucy. Druhé tehotenstvo bol komplikovaný pôrod... Ale Alice to neodradilo a chcela ešte jedno dieťa. Samozrejme troška neskôr"
pozrel sa na mňa a zazdalo sa mi, že sa mu v očiach zaleskli slzy.
"A tak keď sa o trinásť rokov narodila aj Alice sa znova čosi skomplikovalo..." stíchol a pokračoval šeptom.
"Proste to nezvládla a zomrela pár minút po veľmi ťažkom pôrode" ruka mi okamžite vystrelila k ústam, bolo mi ho ľúto. A veľmi...
"Doktori mi to oznámili až o pätnásť minút neskôr. Povedali, že by to prežila, lenže pri nejakých testoch zistili, že má rakovinu. A tak mala malú šancu na prežitie... Vtedy sa mi zrútil celý svet. Už nikdy neuvidím moju dráhu Alice. A ani jej malá dcérka. Ale musel som to prekonať a ísť ďalej. Veď sa mi práve narodila krásna a zdravá dcéra, a doma ma čakajú Lucy a Lucas. Na jej počesť som ju pomenoval Alice Junior" jemne sa usmial.

"To mi je veľmi ľúto, nevedela som o tom... Ale nechápem prečo ste ma na tej párty nazvali vašou priateľkou" hovorila som to potichu. Nechcela som naňho zvyšovať hlas potom všetkom čo mi povedal.

"Vieš, strašne sa na ňu podobáš. Už keď som ťa videl prvýkrát, vtedy keď som ťa dal uniesť si mi ju pripomenula" na jeho tvári sa na chvíľu zjavil malý úsmev.

"Preto ste ma nezabili?"

Povzdychol si.

"Keď ťa potom Zack doviedol do mojej kancelárie, keď sme sa vrátili od tvojich rodičov a mal som rozhodnúť čo s tebou, proste som ťa nemohol zabiť. A tak som ťa nechal pracovať ako slúžku. Iná možnosť tu nebola. Vieš, tým časom som si na teba zvykol a prirástla si mi k srdcu. Normálne mi niekedy vyrazíš dych keď mi ráno donesieš kávu lebo sa mi zdá, že je to moja Alice" nemala som nato čo povedať, opäť som bola zaskočená.
"Preto som ťa na tej párty nazval mojou priateľkou lebo som si vôbec neuvedomil, že si vedľa mňa ty a nie Alice"

"Ja, neviem čo mám nato povedať"

"Nemusíš hovoriť nič... Okrem toho, že mi povieš čo by si chcela ako ospravedlnenie. Nechcem aby si odomňa odišla" posledná veta vyznela ako keby sme boli pár a ja sa chcem rozísť.
"Samozrejme ti nechám čas na..." nestihol dopovedať, pretože som mu skočila do reči.

"Musím si to ešte všetko premyslieť a spracovať všetky informácie, ktoré ste mi práve oznámil... Už radšej pôjdem do svojej izby" rázom som sa postavila od stola, pokračovala ďalej hore schodmi až som sa dostala tam kde som chcela. Bola som prekvapená, že sa mi zdôveril s takými vecami. Predsa len, neni také ľahké sa zdôveriť niekomu, koho ani poriadne nepoznáte, s tak smutnými udalosťami zo života. Poriadne som sa rozvalila na prázdnu posteľ a nechala voľný prúd myšlienok v mojej hlave...

🌚🖤