Prečo ja?!

19. Ospravedlnenie

Keď som sa zobudila, bolo pól desiatej a Amber už v izbe nebola.

Ináč, dnes mám voľno. Včera večer, keď som sa zobudila, pretože mi trebalo ísť na WC, som našla pri dverách menší papierik. Samozrejme bol od starca. Vraj mám dospať včerajšok. No a ešte, že sa ospravedlňuje a budeme sa musieť neskôr porozprávať súkromné. Myslím, že vysvetľovať netreba nič, ale ok. Ale aj tak ma troška zaujíma, že prečo to povedal.

Keď som si spravila rannú hygienu, tak som šla pohľadať Amber. Predpokladala som, že bude v práčovni, keďže ona má väčšinou pridelenú prácu tam, spolu so mnou.

Po ceste som sa modlila, aby som nikoho nestretla. Hlavne starca alebo Lucasa. Nemala som práve náladu sa ani s jedným rozprávať.

Ako som predpokladala, Amber bola v práčovni.

"Ahoj"

"Preboha! Toto mi už nerob!" zasmiala som sa. Zľakla sa ma a to som mala aj v pláne.

Potom hodila po mne nejaké tričko. Pristálo mi rovno na hlave.

"Fuj, Amber!" rýchlo som ho dávala zo seba preč a hodila ho smerom ku nej, chytila ho.

"To je Lucasove tričko" povedala, tričko si viac pritlačila ku sebe a somozrejme ho nezabudla ovoňať. Prekrútila som očami nad jej gestom.
"No čoo, strašne pekne vonia" usmiala som sa na ňu.

Vyšla som z práčovne a chcela sa vybrať späť do izby. Ale zastavila ma Camila, slúžka. Je to drsné dievča a to nie len z pohľadu. Po celom tele má rôzne tetovania a minimálne päť piercingov. Má krátke hnedé vlasy s dlhšou ofinou a polovične vyholenou hlavou, a do toho modrý melír. Ako jediná z nás nenosí šaty ale nohavice. Do takého elegantnejšieho strihu samozrejme. A k tomu pekná biela blúzka.

"Ahoj. Máš ísť do jedálne. Čakajú ťa tam raňajky" usmiala sa na mňa a odišla preč.

Tak som sa teda vybrala do jedálne. Dúfam, že mi ich nikto nepreruší. Chcem sa konečne poriadne a v kľude sama naraňajkovať.

No šľak ma netrafil keď som tam došla. No kto tam nesedel.

Starec.

Chcela som odtiaľ rýchlo vypochodovať ale zastavil ma jeho hlas.

"Emily stoj!" zakričal na mňa.

Otočila som sa smerom k nemu. Tak aby sme si pozerali rovno z oču do oču. Ja som ho prepaľovala pohľadom, zato on sa na mňa pozeral s ľútosťou.

"Poď si prisadnúť. Naraňajkujeme sa a potom ti všetko vysvetlím, prosím"

Nakoniec som si sadla za ten stôl. Ale nebolo to len kvôli tomu, že chcel ale aj preto lebo mi už strašne škvŕkalo v bruchu. Bola som veľmi hladná a potrebovala som rýchlo nejaký príjem potravín, inak by som zomrela.

"Dobrú chuť, Emily" len som pretočila očami a ďalej sa venovala jedlu. On si len povzdychol.

Nech si nemyslí, že budem teraz k nemu milá. Aj keď mala by som byť, keďže je ešte stále môj "šéf".

Keď sme dojedli, slúžka, presnejšie Camila, bola poodnášať špinavý riad zo stola. Potom sme ešte chvíľu mlčali až sa slova ujal on.

"Emily, chcem sa ti veľmi ospravedlniť. Neviem čo to do mňa vtedy vošlo. Ja..." chvíľu sa odmlčal, ako keby rozmýšľal čo má povedať. Ja som nahodila svoj nezaujatý výraz a naznačila mu rukou aby pokračoval.
"Chcem ti povedať, že ako ospravedlnenie si môžeš priať čo len chceš" takže takto, to by nebol zlý nápad. Práveže super. Môžem si priať čo len chcem, tak chcem odtiaľto odísť, pomyslela som si.

Mám pocit, že teraz mám voči nemu väčšiu moc ako on. Teraz nie som ja tá, ktorá by o niečo žiadala. To on, o ospravedlnenie.

"Čo len chcem?" spýtala som sa ho so širokým úsmevom.

"Áno" úsmev mi opätoval, až nato, že bol väčší než ten môj. Asi si myslí, že budem od neho chcieť nejakú kabelku alebo čo a potom mu to prepáčim. Jeho posraté peniaze nechcem.

"Tak potom chcem slobodu"

"Nechápem ťa, Emily. Ako to myslíš?" myslím si, že som to povedala dosť jasne.

"Pochopili ste ma určite správne, nerobte sa teraz sprostým. Navrhli ste mi, že si môžem vybrať čo len chcem, tak...? Chcem odtiaľto odísť" povedala som odhodlane.

"Ale to nemôžeš. Veď... Veď u mňa ešte stále pracuješ" bolo vidno, že bol z môjho návrhu trocha vykoľajený.

"No tak to pochopte tak, že už u Vás pracovať nebudem"

"To nemôžeš spraviť. Ja, Emily, veľmi si mi prirástla za ten čas ku srdcu... Nemôžeš ma predsa opustiť. Mám ťa rád, naozaj"

"Tak nato ste mali myslieť skôr ako ste ma ponížili! Nebudem Vám toto tolerovať!" to som už zvýšila hlas, ale nekričala som, pretože ani neviem, kedy sa môže tá jeho nálada zmeniť. A nechcela by som práve teraz dostať od neho facku alebo prinajhoršom niečo horšie.

"Viem, že som ti ublížil a chcem si to u teba vyžehliť ale nemyslel som to tak"

"A ako ste to teda myslel...?"

Fuuh, ďalšia kapitola na svete 🍉