O 1 MESIAC NESKÔR...
Z POHĽADU EMILY:
Už celý mesiac tu sedím zavretá v izbe a nič nerobím. Okrem pár zaujímavých dní, ale to je nadlho. To vám poviem inokedy.
Nemôžem ísť ani na dvor, okná sú zamknuté, dokonca tu nemám ani balkón a pred dverami stoja vždy dvaja ochrankári. No veľké plus je to, že mám nádherný výhľad na more a záhradu.
Musím povedať, že táto izba je omnoho väčší luxus ako ten sklad, do ktorého ma naposledy hodili. Ale to sa dalo čakať, pretože pri jeho bohatstve si to predsa môže dovoliť. No stále sa čudujem, že ma nezavrel zas dade do pivnice.
Pomaly som pristúpila ku dverám a poriadne na ne zabúchala.
"Hej vy tam! Nemohli by ste sa zľutovať a konečne ma pustiť? Nemôžem tu byť predsa celý čas zavretá. Ani vám by sa to nevidelo" povedala som s nahnevaným hlasom.
Na moje šťastie sa mi samozrejme nikto neozval. Ignoranti, pomyslela som si. A to som si myslela, že sme kamaráti. Ale zjavne nie. Nakoniec som si len s povzdychom opäť sadla na parapetu a sledovala západ slnka.
Asi tak o 10 minút sa otvorili dvere a dnu vošiel Benny, moje zlatíčko, ktorý mi doniesol večeru. Už som si aj myslela, že na mňa zabudli.
V tichosti mi ju položil na stolík a odišiel. Nooo tak toto si si posral bráško. Toto si zapamätám.
"A už sa nevracaj!" nemohla som si odpustiť menšiu poznámku. No spoza dverí som počula, ako sa zasmial.
"Mňa sa nezbavíš, kráska" odkričal mi.
Neprešlo ani 5 minút a znova ktosi vošiel do izby. Tajne som dúfala, že to bude Mateo a konečne sa uráčil ospravedlniť, no tentoraz to bol Elijah.
"Ako sa dnes máme, srdiečko? Najedená?" woow niekto tu má dobrú náladičku. Aspoň dakto.
"Ako môžeš vidieť ešte som ani nezačala jesť"
"Mám pre teba dobrú správu" ako malé decko som sa okamžite postavila a bežala bližšie k nemu s iskričkami nádeje v očiach. Kašľať na jedlo.
"Som samé ucho" musela som vyzerať fakt komicky, pretože sa na mne zasmial.
"Mateo nie je doma" to akože vážne...
"A? Čo ja mám s tým" úsmev mi poklesol, lebo som čakala niečo omnoho lepšie.
"Veď nebuď netrpezlivá. Čoskoro sa dozvieš" povedal s lišiackym úsmevom, no ja som tam pred ním stála so zdvihnutým obočím. Dúfam, že si zo mňa nerobí srandu.
"No tak šup šup, rýchlo sa najedz a ideme"
Ani na sekundu som nezaváhala a začala tlačiť všetko jedlo do seba. Keby som sa tak neponáhľala, vychutnala by som si ho ale teraz nemám na to čas.
"Hohovooo" povedala som s plnými ústami. Najprv sa divne zatváril ale asi pochopil. Teda určite, pretože začal kráčať smerom ku dverám.
Zrazu sa mi pred tvárou objavila jeho veľká ruka. Divne som sa na neho pozrela lebo som nechápala, že čo odomňa chce. S povzdychom ma chytil za ruku a začal ma viesť kto vie kam.
Už z diaľky som počula mužský smiech a cítila pach cigariet. Udivene som sa na neho pozrela, no on ma viedol ďalej. Nakoniec sme vošli do priestrannej obývačky, v ktorej bolo asi ďalších 10 chlapov. Predpokladám, že ochrankári.
Keď si ma konečne všimli, všetci stíchli. Bolo mi to dosť nepríjemné mať takú veľkú mužskú pozornosť a tak som im ako najväčší debil pod slnkom, trápne zakývala. Samozrejme nesmel chýbať aj môj priblblý úsmev.
Jediný kto mi odkýval bol Benny.
"Počúvaj ty tam na mňa vzadu nekývaj. S tebou si to ešte vybavím" po tejto poznámke sa na mňa ešte viac usmial a pár z nich sa uchechtlo.
Po krátko-dlhom trápnom tichu sa ozval jeden neznámy.
"Tá tu čo chce! Nemá byť náhodou zavretá v izbe?"
Chcela som mu niečo odpovedať no Elijah ma zastavil.
"Veď kľud, Federico. Čo si taký vážny"
"Mateo ťa roztrhne keď sa to dozvie"
"Za prvé tu nie je a za druhé, prečo by sa to mal dozvedieť?"
"No veď dobre ale ja ťa potom ratovať nebudem" povedal a potiahol si z cigáry. Už viem odkiaľ ide ten smrad.
"Veď sa vráti až o dva dni. Nemáme sa čoho obávať" po tejto vete sa opäť všetci pustili do konverzácií ako predtým.
Zrazu ma potiahol ktosi za ruku. Od ľaku som až podskočila. Bol to Benny.
"Poď k nám, kráska" povedal s úsmevom na tvári. Bolo vidno, že už má čosi vypité.
Dobrovoľne nasilu som za ním kráčala smerom ku gauču, kde sedeli traja ochrankári. Jedného z nich som poznala. Bol to Patrik.
"Čaau ty prerastený škrečok" kývla som hlavou smerom k nemu.
"Ahoj potvorka" povedal s úškrnom. Ostatní sa na nás zasmiali lebo si asi spomenuli na náš rozhovor ešte v Mateovej kancelárii.
Ešte som si ani poriadne nesadla a už mi ktosi dával fľašku do ruky.
"Okoštuj. Domáca" síce som v alkohole ešte len začiatočník, ani tým sa dokonca nemôžem nazvať, ale tak skúsim.
Bez otáľania som si dala poriadny glg. Myslím, že to bola veľká chyba. V ústach som pocítila hnusnú pálivú chuť, ktorú som nemala v pláne prehltnúť. Chcela som to niekde vypľuť, no nemala som kde.
"No pome! Davaj! Prehltni to!" povzbudzovali ma.
Nakoniec som to do seba nejako dostala, no poviem vám, nič pre mňa.
"Tak ty si slabý kus. Na tebe musíme ešte popracovať" zasmiali sa.
...
Z POHĽADU MATEA
Mal som v pláne jednu dôležitú cestu, no tá sa mi zrušila. Tak som sa nakoniec musel vrátiť domov.
Bolo neskoro večer keď som dorazil pred vilu. Už pri vchode som počul veľký hluk.
"PO - ME! PO - ME! PO - ME!...." krik vychádzal z obývačky, a tak som sa tam hneď vybral. No nečakal som to, čo som tam videl.
😏🤪🥃
YOU ARE READING
Prečo ja?!
ActionEmily je 17 ročné dievča. Nemá súrodencov ani kamarátov, ktorých jej zakazovali rodičia. Čo sa stane po hádke s rodičmi keď újde z domu?
