Prečo ja?!

46. Mi Amor

Z POHĽADU EMILY

Sedím v lietadle, pozerám von oknom a oproti mne je Mateo. Už peknú dobu čosi vybavuje na telefóne a neustále na mňa pozerá. Nerozumiem mu ani slovo, keďže hovorí po španielsky ale celkom mi to je jedno. No ten jeho creepy pohľad...

Po hodnej chvíli konečne odložil mobil.

"Baví ťa to?"

Úplne odignoroval moju otázku a otočil sa na Elijaha. "El anciano vino por su hija" povedal so smiechom.
(Starec si prišiel po dcéru.)

"Una visita tan inesperada... Lástima que no estuviéramos allí" znelo to sarkasticky. Vôbec neviem o čom sa bavia a začína ma to štvať.
(Taká nečakaná návšteva... Škoda, že sme tam neboli.)

"Môžem sa aj ja pridať do vašej konverzácie?"

"¿Qué salsa le pones a los espaguetis?" spýtal sa ma Elijah.
(Akú omáčku si dávaš na špagety?)

"Sí!... No!... Sí?" dúfam, že sa ma spýtal, či mám rada špagety. Ale podľa ich výrazov asi nie.
(Áno!... Nie!... Áno?)

Chvíľu bolo ticho ale potom obidvaja vybuchli do smiechu, vrátane ostatných ochrankárov.

"No akože chalpci ale snaha sa cení, nie?" každému som venovala hnusný pohľad.

"¿No es adorable?" Mateo sa pozrel na ostatných a potom sa zahľadel na mňa.
(No nie je zlatá?)

"Jefe para que no te enamores" pobavene šťuchol Benny do Matea, no keď sa on naňho otočil, úsmev mu hneď zmizol.
(Šéfko, aby ste sa ešte nezamiloval.)

Chcel ešte niečo povedať, no z kokpitu sa ozval hlas kapitána. "El señor Torres, aterrizaremos en 5 minutos"
(Pán Torres, za 5 minút budeme pristávať.)

Všetci si začali zapínať pásy, tak som tak chcela spraviť aj ja, no môj akosi nechcel spolupracovať. Mateo si toho všimol a kľakol si k mojim nohám. Najprv som si myslela, že ma chce požiadať o ruku, no na to je ešte asi moc skoro. Namiesto toho mi ho pomohol zapnúť.

Pomaly sa naklonil k môjmu uchu a jemne ma pohladil po kolene.
"U nás sa ďakuje, mi amor"

"Gracias" poďakovala som mu a on si s úsmevom sadol späť na svoje miesto.

Z POHĽADU STARCA

"Ten skurvysyn nehrá podľa pravidiel!!! Mohol som tušiť, že niečo chystá..." od nervov som zhodil všetko čo sa nachádzalo na mojom pracovnom stole. V tom vošiel do pracovne Gustav, hlavný ochrankár.
"Máte niečo?" opýtal som sa s nádejou. Už podľa jeho pohľadu som vedel, že nebude mať dobré správy.

"Ako keby sa po nich zľahla zem" od hnevu som chytil pohár, ktorý bol položený na poličke a hodil ho celou silou o stenu.

"Hľadajte ďalej, nemohli sa len tak vypariť!" len prikývol a odišiel.

Ešte ani nestihol zatvoriť dvere a do pracovne vbehol Lucas.

"Myslím, že sa nemusím ani pýtať. Stačí sa mi poobzerať dookola" povedal bez emócií.

"Musíme ich nájsť čo najskôr, ktovie čo s ňou Mateo zamýšľa... Len keby sme mali aspoň nejakú informáciu. Ani ich lokalitu sa nám nepodarilo vystopovať" povedal som a sadol som si do kresla. Hlava mi unavene klesla do dlaní. Teraz keď sme ju konečne získali späť sme ju museli znova stratiť...

AHOJTEEE 💖
we're baaack! 😃 ale nevieme zas na ako dlho 😂
Ps: Prajeme krásne sviatkyyy ❤️✨