Prečo ja?!

18. Sloboda na dosah

Amber sa na mňa zdesene pozrela.

"Nemôžeš ma tu predsa nechať"

"Tak poď so mnou" navrhla som jej.

"Myslím, že to neni dobrý nápad. Veď predsa nemáš sa ako dostať odtiaľto. Carter ťa určite nepustí. Je až moc na teba naviazaný"

"Ja to už dáko vyriešim. Len už chcem byť odtiaľto čo najďalej"

"Si veľmi odvážna. Nechcem ti nejak ničiť predstavy, ale myslím si, že sa ti to asi nepodarí... Veď neni až taký sprostý a... "

"Tak to sa mýliš. Je až moc sprostý. Nenávidím ho" skočila som jej do reči.

"No okej, máš pravdu" musela som sa zasmiať, ako rýchlo naňho zmenila názor.

"A kedy asi tak chceš odísť?"

"Neviem presne, ale musí to byť čo najskôr... A možno aj teraz"

"Teraz? Veď už je večer"

"O to lepšie. Keď budú všetci spať, ja sa pomaličky vyberiem preč. A nikto si to ani nevšimne"

"Noo, nebola by som si až taká istá. Veď Carter má všade strážcov aaa neviem čo by bolo kebyže ťa našli uprostred noci ako sa pokúšaš utiecť"

Chvíľu som mlčala a len rozmýšľala.

"... budem si to musieť vybaviť u Zacka. Keď už by som to nazvala tak, že sme kamaráti, tak by mi mohol pomôcť. A nikto by sa nedozvedel, že mi pomáhal s útekom"

Musela som sa doširoka usmiať. Tento plán sa mi velice páčil. Už som si hneď predstavovala tú slobodu. Aach, už nech som preč.

A aby ste si nemysleli, k rodičom sa vrátiť neplánujem. Veď kto by aj, keď sa s prepáčením vysrali na vlastnú dcéru. Čoby vysrali. Horšie.

"No neviem Emily. Predsa Zack patrí k jeho najlepším ochrankárom, nepodviedol by ho a..."

"No veď preto. Starca ani nenapadne, že by to mohol byť on a nebude ho podozrievať"

"Dievča ty sa nezdáš"

"Ja viem... Budeš mi chýbať keď odídem"

"To nehovor lebo sa rozplačem. Veď kto ma bude zhadzovať z postele" nad jej poznámkou som sa zasmiala.

"To ja som častejšie na tej zemi než ty"

Naša debata pokračovala až do desiatej večera. Schuti sme sa smiali na rôznych debilinách a popritom som aj zabudla na všetko čo sa odohralo pred niekoľkými hodinami.

Ináč, ten starý chuj ani za mnou nedošiel. Akožee, viem, že som vravela, že keby prišiel, tak by som sa s ním aj tak nerozprávala, ale tak chápeme sa. Aspoň jedno posraté prepáč by odneho neuškodilo. Alebo viete čo? Už to môže byť aj tak jedno. To slovko odneho nechcem ani počuť.

Keďže bolo už neskoro večer, samozrejme ako pre koho, tak som sa rozhodla, že už pôjdem spať. Nohy ma strašne boleli. Vlastne celé telo. Ten útek som nechala na neskôr a nerozmýšľala nad ním. Zajtra sa budem musieť porozprávať so Zackom.

Už som sa len odlíčila, vyzliekla tie šaty, ktoré mimochom už po minimálne dvoch hodinách boli veľmi nepohodlné a prezliekla sa do môjho mäkkučkého pyžama. Len som zaľahla do postele a dúfala, že všetko dopadne dobre...

Podarí sa jej utiecť? 🤭🤷‍♀️